Rošáda na poste šéfa klubu SDKÚ je na prvý pohľad veľkou prehrou Pavla Freša. Tým, že predseda strany sa ako jediný zdržal hlasovania, sám podporil teóriu Ľudovíta Kaníka, že jeho detronizácia je „víťazstvo starého nad novým“. Veď čo už je v SDKÚ nové, ak nie predseda?
Na druhý pohľad to však môže vyzerať aj inak. Iste, jednomyseľnosť (pri odvolávaní) mínus predseda je matematika, ktorá evokuje neviditeľnú ruku Mikuláša Dzurindu. O tom, že je starý (teda služobne), pochybnosti niet.
Nedá sa však nevidieť, že ruku k vlastnej poprave priložil Kaník osobne. Ak prekročíme pozadia, ktoré sú špekulatívne, tak už verejný dištanc Lucie Žitňanskej od návrhu akejsi legislatívy proti „neprispôsobivým“ nechával tušiť, že myšlienkové výpady predsedu nenachádzajú v klube len priaznivý ohlas. Skôr širšiu opozíciu.
