Korupcia ako národná choroba

Hrozba väzenia pre filmárku Zuzanu Piussi, šikanovanie Hedvigy Malinovej, odškodné pre Štefana Harabina, odchod Tatiany Behrovej z Úradu pre verejné obstarávanie či príchod Ľubomíra Vážneho na miesto vicepremiéra pre investície, to je len zlomok správ posledných týždňov, z ktorých sa človeku dvíha žalúdok.

Zhora dole

Václav Cílek, český geológ, v jednej svojej rozhlasovej úvahe povedal, že jednou z príčin kolapsu krajiny môže byť korupcia, presnejšie korupcia ako inštitúcia. Štát zle platí svojich zamestnancov, ale toleruje, keď si privyrobia nejakým iným spôsobom – jemné vydieranie policajtov, úplatky... A štátni zamestnanci na revanš zase tolerujú vláde omnoho väčšiu korupciu vo vládnych kruhoch. Výsledkom je korupcia ako vlastnosť národa.

Vec, ktorú nejde odnaučiť, pretože nie je viazaná na úzku vrstvu, na nejaké politické elity, ale za desaťročia sa stala vlastnosťou zeme. Doktor Cílek hovoril o Egypte, no pokojne mohol hovoriť aj o Slovensku.

Korupcia sa stala našou národnou chorobou. Nie vlastnosťou, vlastnosti sú neprenosné. Je našou národnou chorobou, nákazlivou chorobou, ktorá sa šíri zhora dole, od hlavy k pätám, od politických elít k obyčajnému človeku, ktorý by sa v zdravom ovzduší správal inak, korupciu by odmietal, nepotreboval, bránil by sa jej.

Nekonečná reťaz

V chorom ovzduší sa nenakazí len ten najodolnejší a povedzme si úprimne, koľko zdravých, odolných, spokojných a vystretých jedincov chodí po slovenských uliciach, úradoch, školách. Koľkí ľudia majú toľko protilátok, aby na korupciu odpovedali protestom, sťažnosťou, oznámením a nie ľahostajnosťou alebo ďalším zlom.