Keď je opakovanie matka múdrosti, tak obyvatelia majú možnosť zmúdrieť opakovaním sa fáz oživovania a umŕtvovania ekonomiky, hoci skôr by sa dalo povedať – peňaženky. Sme vo fáze, keď je peňaženka na naše pomery dosť „živá“ a obľúbené opozičné heslo o prepade reálnych platov je už lžou. Štatistické zistenia sú v tomto také presvedčivé, že sa smelo môžeme baviť o raste životnej úrovne.
Kiežby si to dnes užívalo čo najviac ľudí, veď naposledy mali takú príležitosť na konci minulého volebného obdobia. A práve voľby sú to, čo sa v našej krajinke stáva symbolom ekonomického kotrmelca. Zaviedol to tak Mečiar obrovskými štátnymi investíciami, udržiavaním neudržateľne nízkych cien a vysokej prezamestnanosti. Ľudia mohli jeho megalomanským plánom veriť až do volebného roku 1998. Potom sa peňaženka dostala do fázy dva, v ktorej mala spoznať, čo to znamená, keď sa prehriata ekonomika ochladí. Až to zamrazilo – začalo sa to prepadom kurzu koruny a pokračovalo zvýšením spotrebných daní, cien elektriny, plynu, pošty, zavedením dovoznej prirážky. Bola to hotová pohroma, ale hanba padla na zlú hlavu. Hoci Mečiar a jeho hriešnici boli tí, ktorí si pred voľbami pomáhali na úkor budúcnosti, po voľbách sa stali tými, čo mohli beztrestne nadávať v mene ľudí na bolesť ozdravných balíčkov.
