Autori i predkladatelia petície za zrušenie dvojpercentných príspevkov z autorských honorárov majú pravdu v tom, že tento mechanizmus je nespravodlivý. Rozdielny terminologický výklad na tomto fakte nič nezmení.
Či budeme hovoriť o dodatkovej dani, alebo o príspevkoch na podporu tvorivej činnosti a umeleckých výkonov, podstata sa nemení: štát dlhodobo kašle na umenie a necháva sa suplovať tam, kde ho nik zo zodpovednosti nevyviazal. Ušetrenú energiu potom využíva na opatrenia obmedzujúce paušálne náklady a zvyšujúce vymeriavací základ pri výpočte odvodov.
Čo v petícii chýba
Lenže: zákon o umeleckých fondoch neplatí odvčera a dvojpercentný podiel (spočiatku jednopercentný) zo zaplatenej dane môžu fyzické a právnické osoby odvádzať od roku 1999, respektíve 2003. Prečo k petícii došlo až dnes, ak jej autori nepochybujú o transparentnosti, s akou Literárny fond nakladá so zverenými peniazmi?
Neobstojí ani argument, že prostriedky by mohol získavať vyberaním príspevkov od verejnosti formou asignácie dvoch percent z dane z príjmu. Ale kde stojí, že prijímateľom sa stane inštitúcia, ktorej predmetom činnosti je zachovanie kultúrnych hodnôt? Prečo by ním nemohol byť Slovenský červený kríž či výskumný ústav? V petícii niet zmienky ani o znižovaní poukazovaného podielu zaplatenej dane, ktorý má do roku 2019 predstavovať iba pol percenta. Čo ďalej? Štát – mŕtvy chrobák zázrakom ožije a začne „fédrovať“ umenie?
Isteže, uplatňovať princíp akejsi povinnej solidarity nemožno. Nie preto, že u nás ešte vždy ide o pojem zo slovníka cudzích slov, ale preto, že takúto dohodu umelecká obec so štátom nepodpísala. Štát musí prevziať i starostlivosť o tých reprezentantov umeleckých žánrov, ktorí sa ocitli vo finančnej tiesni. Ibaže „kvalita“ tejto starostlivosti sa odvíja od „kvality“, v akej vytvára zdroje a podmienky pre rozvoj umenia.
