Tomu je podriadená aj výzdoba a atmosféra v mestách.
Keď som v roku 2002 po prvýkrát prišiel na Slovensko, bola práve jeseň. O piatej večer sa už zotmelo a hovoril som manželke: "Na Slovensku je všade tma, nevidno osvetlenie pri cestách, tmavo je na sídliskách, nič nevidím." A ona na to, vraj autá svietia, načo potrebujem lampy aj na diaľnici? Tma, ktorú som všade vnímal, mi pripomínala staré časy japonského vidieka so sliepňajúcimi kandelábrami v úzkych uličkách.
Potom prišiel december a s ním sa objavila vianočná svetelná výzdoba. Moja žena radostne zajasala: "Pozri sa, už je vysvietené na Vianoce." A ja som sa spýtal: "Kde?" Nakoniec som si všimol na pouličných lampách primontované v pravidelných intervaloch svietielkujúce hviezdy, zvončeky a kométy.
Mojím skutočným pocitom z toho bol však smútok, lebo vianočná atmosféra, na akú som bol zvyknutý z Tokia, je oveľa žiarivejšia. Preto keď ma moja manželka vzala 24. decembra do centra Bratislavy, bol som až zaskočený tým, že všetky obchody boli zatvorené, sotva niekde svietili reklamy a po vianočných trhoch ostali zamknuté stánky. To bolo pre mňa vtedy nepochopiteľné, lebo som si hovoril, že je tu predsa vrchol celého predsviatočného ruchu a - nič!?
Odvtedy, za desať rokov, čo tu žijem, som si už zvykol na pokojné slovenské Vianoce a dokonca mám veľmi podobné pocity ako vy. Som rád doma s rodinou. Po štedrej večeri ideme s manželkou a rodičmi do kostola. Keď stojíme na tmavej ulici v našej dedine, za oknami každého domu vidíme svetlo a tušíme pokojnú sviatočnú atmosféru. Viac než okázalé svetlá zvonku znamenajú pre mňa svetlo a teplo vnútri. Vždy si so smútkom spomeniem na ľudí, ktorí nemajú rodinu.
Väčšina Japoncov takýmto spôsobom Vianoce nevníma. Mladé ženy a muži dokážu žiť po celý rok osamelí a zavalení prácou, ale na Vianoce si uvedomia, že nemajú životného partnera. Mladí Japonci majú totiž pocit, že 24. december patrí zaľúbeným, a preto treba stráviť tento večer a noc s partnerom. Tomu je podriadená aj výzdoba a atmosféra v mestách.
Všetko je rozžiarené romantickými svetielkami, snobské reštaurácie sú preplnené zaľúbenými dvojicami. Obchody s drahými značkovými kabelkami a šperkmi majú otvorené až do polnoci, lebo veľa mužov práve na Štedrý večer zaplatí koľkokolvek za luxusný tovar. A pritom títo ľudia ani nevedia, že tam ďaleko v Európe, v kolíske oných drahých značiek, sedia všetci doma pri sviečkach a v kruhu svojej najbližšej rodiny slávia sviatok narodenia Pána.
Aj v luxusných hoteloch sa svieti v každej izbe, lebo Vianoce sa v Japonsku pre zamilovaných končia nocou v hoteli. A pohľad na rozsvietené veľkomesto z okna je v tú noc výnimočný. Dvojice, ktoré trávia slávnostný večer v byte niektorého z partnerov, majú na stolíku postavenú vianočnú ružu a pojedajú "kentucky fried chicken". Táto firma dokázala spoľahlivo implantovať do vedomia Japoncov ideu, že svet 24. decembra večeria vyprážané kurčatá.
Vianoce považujeme v Japonsku za západný spôsob oslavy, preto v ten deň nemáme vo zvyku jesť suši. Ale keď sa zamyslím nad legendou o Ježišovi Kristovi, suši by malo na vianočnom stole väčšie opodstatnenie, pretože je to ryba.
Vianoce v každej krajine preciťujeme inak, ale čo je pre všetkých spoločné? Máme preplnené brucho, vnútri svetlo a teplo, ale v peňaženke studený prievan.
