V čase, keď spoločnosť žije protestmi školských odborárov, si treba o našich odboroch niečo povedať.
Základným konštatovaním je, že od roku 1989 neprešli žiadnou reformou. Nie je to charakteristické len pre Slovensko, ale vlastne pre všetky postkomunistické krajiny.
V minulosti sme síce sledovali protesty odborárov pred Úradom vlády, blokácie autostrád či hraničných priechodov. Železničiari zastavili premávku na železniciach a aj lekárski odborári hádzali plášte po premiérovi či neskôr podávali hromadné výpovede, ale väčšinou boli protesty organizované v čase pravicových vlád.
Preto môžeme s istotou konštatovať, že išlo skôr o politikárčenie, ako o skutočnú snahu odborov brániť záujmy svojich členov.
Stačí sa len pozrieť pár kilometrov na západ od našich hraníc. Často porovnávame výšku tamojších platov, neuvedomujúc si, že ten priepastný rozdiel väzí aj v činnosti odborov.
Vedenie kvalitného sociálneho dialógu so zamestnávateľmi je základom úspešnosti odborov a hlavne spokojnosti ich členov.
Kde boli?
Tu sa natíska otázka: „Kde boli pán Ondek a jeho predchodcovia doteraz? Ako zástupcovia školských odborárov sa zúčastňovali na kolektívnych vyjednávaniach a to bez rozdielu, či to bolo za Mečiarovej, Dzurindovej, Ficovej alebo Radičovej vlády.
