Posledný záchvev cyklónu Sandy privial medzi lákavé klobásovo-štrúdľovo-medovinové vône vianočných trhov tri vymódené kozliatka rovno pred stánok Knižného klubu nepolepšiteľného optimistu Kaliho Kertésza Bagalu. Žiaľ, nie tie múdre od Hronského. Vrteli starostlivo „nastajlovanými“ hlávkami, ligotavými nechtíkmi šantivo ďobkali do kníh a radostne sa prekrikovali:
- Toto mi nič nehovorí!
- Ani toto!
- A toto má byť čo?
Pekne nahlas, aby nikto nepochyboval o ich vytríbenom vkuse. Chýbalo už len znechutené fuj! Až pri Štrpkovi si spomenuli, že to bola maturitná otázka. Ale Kostrova ľúbostná poézia je vraj oveľa lepšia.
Nakoniec sa jedna z nich karhavo obrátila na mládenca za pultom:
- Máte tu toľko autorov, ako to, že ani jedného nepoznáme?
- To ma veľmi mrzí, - odvetil zdvorilo, - žiaľ, Kukučín už zomrel a Janovicovi bola zima, šiel sa zahriať.
Žeby generačne zhmotnená ruka trhu? Ale veď tento ekonomický mýtus nie je nijaký duch Llana estacada, trh sme my všetci! Povedzme staršia pani, ktorá cieľavedome siahla po troch konkrétnych tituloch z riadku Kadlečíkových kníh. Rovnako priam školopovinný zákazník, ktorý si úporne hľadal sprievodcu do veľkého čitateľského dobrodružstva. Alebo nedávno prešovskí vysokoškoláci, ktorí po besede za desať minút rozchytali päťdesiat výtlačkov Vadasovho Liečiteľa.
