Všade čítam, že opozícia je neschopná a utápa sa v smiešnych hádkach namiesto toho, aby riešila niečo zmysluplné. Áno. Žiaľ. Tak ako je vládna moc odrazom myslenia väčšiny voličov na Slovensku, ani opozícia nie je ničím iným – len smutným odrazom nás ostatných.
Na jednej strane je tu neskrývaná mentálna vojna: Tí, čo sa netaja príslušnosťou k mafiánskym a rodinkárskym praktikám, tu stoja proti tým, ktorým ide o princípy a spravodlivosť, o lepšie fungujúci systém. Ale naozaj? Mám pár dôvodov o tom pochybovať. Namiesto toho, aby sme si my, v rôznych táboroch rozštiepení, z princípu uznali aspoň pár cnostných skutkov, ktorých sme napriek všetkej nemohúcnosti a chybám, ktorých sa dopúšťame, schopní, vysmievame sa sebe navzájom a ukazujeme na seba prstom s krivým úškľabkom.
My, potenciálni voliči potenciálne fungujúcej opozície sa navzájom opľúvame, urážame a udupávame v smiešnych hádkach presne tým istým spôsobom, na aký ukazujeme prstom v parlamente. Sme ako námestie, ktoré kričí: „Gorily za mreže!“ a ako prvé ukradneme Nicholsonovu knihu a predávame ju pod rukou.
Ak sa napríklad ľavicový aktivista postaví proti náckom pochodujúcim po Bratislave, nech by to bol aj jediný dobrý skutok, ktorého sa v našich očiach dopustil, zamlčíme to. Obídeme. Z konzervatívneho spektra sa mu dostane len urážok, aký bol smiešny, že pochodoval s nejakou bruselskou pipkou.
