Nejde o etiku, ale o peniaze
Prečo by slová, ktoré práve teraz čítate, mali byť posudzované a hodnotené rôzne len preto, že sú raz vytlačené na papieri a inokedy sa vám zobrazujú na obrazovke počítača?
Čítate tento článok v etickom vákuu alebo v počestných novinách? Vo svojej veľkej správe o stave britskej „tlače“, ako túto oblasť stále po gutenbergovsky voláme, spravil sudca Brian Leveson len zopár prešľapov. Jedným z nich je, že internet nazval „etickým vákuom“.
Internet však nie je vákuom, ale etickým bojiskom. V tomto priestore prebieha v súčasnosti jeden z najťažších bojov o moc. Od jeho výsledku závisí osud autoritatívnych režimov, napríklad aj toho čínskeho, a teda aj budúcnosť slobody.
Na tomto pozadí prebieha aj jedna miestna britská bitka. Ide v nej o tie poskladané papiere, ktoré si stále sa scvrkávajúca skupina starnúcich osôb kupuje na kurióznych miestach zvaných novinové stánky. Na mnohých tieto výjavy pôsobia ako epizóda z nejakého retro seriálu.
Na nete i na papieri
Aj tak je všetko na internete, hovoria mnohí. Ale tento pohľad na vec je nesprávny. Už len preto, že poskytuje bulvárnym novinám, ako je Sun vydavateľa Rupperta Murdocha, pokrytecké ospravedlnenie, že môže pokračovať v starých zlých praktikách. Ako poznamenal sudca Leveson, denník Sun ospravedlnil publikovanie nahých fotiek princa Harryho, vystrájajúceho v Las Vegas titulkom „Nahé fotky princa Harryho, ktoré poznáte z internetu“. A neskôr dokonca pokračoval titulkom „Bojujeme za slobodu tlače“. Ak by sa udeľovala Nobelova cena za humbug, získal by ju Sun.
V skutočnosti by žurnalistická etika a nezávislá samoregulácia mohli a mali byť na internete i na papieri. Prečo by slová, ktoré práve teraz čítate, mali byť posudzované a hodnotené rôzne len preto, že sú raz vytlačené na papieri a inokedy sa vám zobrazujú na obrazovke počítača?
Dubaj je to pravé miesto
Internet, samozrejme, priniesol nové veľké výzvy. O niektoré z nich sa v týchto dňoch bojuje na konferencii o informačných technológiách v Dubaji. Fakt, že konferenciu organizuje Medzinárodná telekomunikačná únia, ktorá je orgánom OSN, nie je prekvapujúci. Pikantné je najmä to, že sa stretnutie koná v Dubaji, ktorý je súčasťou Spojených arabských emirátov.
V tejto federácii nedávno vyšiel dekrét, na základe ktorého dostane najmenej tri roky vo väzení ten, kto použije internetovú stránku alebo iné informačné technológie na to, aby zosmiešnil alebo zničil reputáciu a česť štátu alebo jeho inštitúcií. Inštitúcie majú, samozrejme, v rukách vládcovia, korunní princovia a zástupcovia, takže Dubaj je to pravé miesto, kde sa má odohrávať konferencia o regulácii internetu.
Za a popri zákonoch
Veľkou témou je na konferencii otázka, či si majú štáty, vrátane tých autoritatívnych, privlastniť viac moci nad internetom, ktorý má ešte stále vo svojej genetickej výbave stopy americkej slobody prejavu.
Z mnohých strán sa však v poslednom čase vyrojili snahy správať sa k internetovým vyhľadávačom ako Google, sociálnym sieťam ako Facebook, a mikroblogom ako Twitter, ako keby to boli vydavatelia. Otázka stále dotieravejšej verzie toho, čo sa nazýva „prechodná zodpovednosť“, je životne dôležitá pre budúcnosť globálnej slobody prejavu.
Ďalším horúcim zemiakom je otázka, ako by sme mali posudzovať blogerov a používateľov sociálnych sietí, ktorí v zápale diskusie používajú nepresné, hrubé a hnusné slová.
Niekdajší pokladník britskej Konzervatívnej strany Lord McAlpine, ktorí v súčasnosti prenasleduje stovky používateľov Twittera za to, že na jeho adresu písali chybné a ohováračské poznámky potom, ako ho nepravdivo obvinili za sexuálne obťažovanie detí, testuje britské zákony.
Ale zákony nie sú všetko. Za nimi či popri nich existuje tiež kopa otázok, ako by sme sa mali vyjadrovať na webe a ako by sme mali reagovať na hlúposť, ako napríklad na rasistické statusy nejakého školáka.
Kvalita zostáva kvalitou
Toto sú skutočne nové a komplikované témy. Sú to však témy, ktoré sú stále súčasťou žurnalistickej etiky. To, čo bol dobré v novinách v roku 1962, je dobrý žurnalizmus aj v roku 2012. A mizerný žurnalizmus vtedy je mizerným žurnalizmom aj dnes.
To obrovské množstvo obsahu, ktoré napríklad denník The Guardian alebo gigantická BBC uverejňujú na svojich stránkach každú hodinu, a tiež rýchlosť, akou to robia, sťažuje kontrolu kvality. Pravidlá pre prispievateľov do internetových diskusných fór sú prirodzene odlišné od pravidiel pre čitateľov, ktorí píšu redakciám listy. Ale v zásade by sa mali rovnaké etické štandardy uplatňovať na každý druh žurnalizmu, za ktorý nesú zodpovednosť „noviny“ – tie na papieri i na internete.
Vezmime si napríklad aféru WikiLeaks. Únik amerických diplomatických depeší bol možný vďaka internetu, ale redakčné štandardy novín The New York Times, The Guardian či Le Monde sa na ne vzťahovali rovnako ako v štyridsať rokov starom prípade aféry Watergate či v storočnom prípade Zimmermannovho telegramu.
Ak dnes Británia dostane riadneho nezávislého regulátora „tlače“, neexistuje žiaden dôvod, prečo by sa malé či veľké internetové časopisy nemali podpísať pod jeho štandardy.
Skrátka, internet už viac nie je „etickým vákuom“. Môže byť ľahšie umiestniť toxický odpad online, ale internet ponúka aj nové príležitosti na kvalitný žurnalizmus.
Skutočným problémom internetovej „tlače“ nie je etika, ale peniaze. Otázka znie, ako zarobiť nevyhnutný objem peňazí, aby si udržala vysoký štandard správ a analýz, obzvlášť keď sa týkajú zahraničia v čase, keď je „komentár zadarmo, ale fakty sú drahé“?
Je to ťažká otázka, ale keďže našťastie tento článok píšem pre staré a kuriózne papierové noviny s limitovaným rozmerom, zaplnil som priestor a na odpoveď už nemám miesto.
je britský politológ a historik. Naposledy mu vyšla v češtine kniha Rok zázrakov.