Hrdosť a hanba za slovenský štát

Tri roky demokratického Československa sú pre mňa stále viac ako dvadsať rokov samostatného Slovenska.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Trvá to už viac ako polovicu môjho života a už som asi dosť starý na to, aby som si myslel, že sa na tom ešte niekedy niečo zmení.

Dvadsať rokov od posledných federálnych volieb a všetkých ďalších krokov, ktoré viedli k rozpadu československého štátu, mám k tomu slovenskému dvojaký vzťah.

Niekedy len raz za rok, inokedy niekoľkokrát za deň mám pocit, že je to tu na nevydržanie a že my všetci, čo sme sa ešte nikam neodsťahovali, predsa nemôžeme byť v poriadku.

Krátko nato, najmä keď je mizerných správ stále viac, ma však prepadne neodôvodnená radosť, že tu predsa stále žijú ľudia, ktorým ešte záleží na tom, aby sme sa za tento štát nielenže nemuseli hanbiť, ale mohli byť naň aj hrdí.

Spoločná revolúcia

Hrdosť a hanba sú síce veľmi subjektívne kategórie, ale myslím si, že ich pomer do veľkej miery určuje vzťah k nejakému štátu.

Môj predbežný výsledok je, že tri roky demokratického Československa sú pre mňa stále viac ako dvadsať rokov samostatného Slovenska. Dôvodov je veľa, ale skúsim aspoň tie hlavné.

V prvom rade ide o to, že 17. november a následné udalosti – teda kľúčový bod, od ktorého sa odvíja celá naša súčasnosť, vrátane faktu, že sme občanmi samostatného štátu – boli spoločnou česko-slovenskou (vlastne skôr československou) revolúciou.

Dodnes opatrujem trikolóru, ktorá bola taká istá ako tie, čo nosili demonštranti na Námestí SNP i na václaváku.

Modlitba pro Martu pre mňa nebola o nič menej dôležitá ako Sľúbili sme si lásku a Ján Budaj s Milanom Kňažkom mi neboli viac sympatickí ako Václav Malý.

Moja najobľúbenejšia scéna z revolúcie, keď Jiří Černý oznamuje odstúpenie Miloša Jakeša, sa udiala v Prahe.

Aj jediný prezident, na ktorého som mohol byť hrdý – odvtedy, keď v novoročnom prejave povedal, že „naše země nevzkvétá“, do chvíle, keď odstúpil z postu česko-slovenského prezidenta – bol Čech.

Bolo to v tom krátkom období, keď sa totalitná krajina zmenila na pluralitnú demokraciu, ktorá dávala priestor aj tým, ktorí chceli zničiť federáciu i demokraciu.

Bolo to v čase spoločného štátu, keď odtiaľto odišli ruské vojská, transformovala sa ekonomika, otvorili sa hranice, začala platiť sloboda prejavu a štátoprávne usporiadanie nebolo nadiktované z ústredného výboru strany, ale rokovali o ňom svojprávne a slobodne zvolené reprezentácie oboch republík.

Samostatné zločiny

Rozdelenie Česko-Slovenska som, podľa rodinného vzoru, nevítal. Myslím, že sa dôvody dajú zhrnúť do dvoch viet.

Symbolom slobodného Česko-Slovenska bol človek, ktorý dúfal, že nechceme, aby nám, podobne ako jeho predchodcovia, klamal.

Symbolom samostatného Slovenska sa stal človek, ktorý používal lož ako pracovnú metódu.

Pôvodné čierne obavy, ktoré som okolo seba počúval, sa síce nenaplnili, ale prišli veci, ktoré v rokoch 1989 – 1992 nenapadli hádam nikomu, okrem aktérov: štátny terorizmus, privatizačná lúpež, noc dlhých nožov, zmarené referendum, vypätý nacionalizmus, vylúčenie poslanca, samoamnestia...

Na intenzívny pocit hanby (a strachu) rovnako vplývali aj menšie veci: minister kultúry, utekajúci s kabátom na hlave pred umelcami; sekretárka Anna Nagyová a poradkyňa Blažena Martinková; púte k Mečiarovi na Pasienky; zoznamy nepriateľov štátu; šialený denník Slovenská republika; hodiny pred prezidentským palácom, odpočítavajúce Kováčov odchod; problémy s tlačiarňou v SME a s vysielačom v Rádiu Twist...

Ide o pomer

A rokom 1998 sa to neskončilo. Aj tohto roku sme volili podľa mečiarovského volebného zákona, zrušenie amnestií už skoro nikoho nezaujíma, vraj „hanebný“ zoznam tých, ktorí nechceli rozdelenie, spravuje Matica.

Na Maďarov už toľko nenadávame, ale našli sme si nových nepriateľov. Treťotriednych umelcov najnovšie vystriedali zneužití študenti.

Najlepšie lekcie z arogancie v poslednom čase okrem generálneho prokurátora a predsedu Najvyššieho súdu poskytovali reformný premiér s reformným ministrom financií. O prezidentovi škoda reči.

Tým nehovorím, že by sme my ostatní boli lepší ako predstavitelia štátu, ale na to rozsah článku nestačí.

Nehovorím tým všetkým ani to, že tri roky Československa boli bez chyby. Nepríjemný pocit vo mne stále vzbudzujú napríklad nejasné okolnosti prvej voľby Václava Havla za prezidenta, hanbu to, ako sme ho „privítali“ vajcami na Námestí SNP.

Do tejto kategórie patrí aj toľkokrát oplakaný vstup Mečiara do politiky či malá schopnosť veľkej časti českej reprezentácie porozumieť slovenským požiadavkám.

Je tiež jasné, že ani dvadsať rokov samostatného Slovenska nebolo bez pozitív, stačí sa pozrieť okolo seba a prečítať si pätnásťročné noviny.

Ide práve o spomínaný pomer hrdosti a hanby, ktorý uľahčuje či sťažuje identifikáciu so štátom.

So štátom, ktorý väčšina obyvateľov nechcela a ktorý prišiel vo chvíli, keď revolučné nadšenie dávno vyprchalo a najzásadnejšie politické a ekonomické zmeny sa zdali samozrejmé.

Zázrak príde

Dôvody, pre ktoré sa za tento štát hanbím, pramenia najmä z toho, že ho často vnímame len ako korisť.

Dnes to už nie je brutálne, ako v časoch akčných pätiek, únosu a vraždy, ale obsah je rovnaký: vyhral som, tak mám právo odvolávať, prideľovať, odmeňovať, šikanovať.

Každý si chce vziať to, o čom má pocit, že mu to patrí – sudcovskými žalobami a právomocami počnúc, nevydaným bločkom končiac. Nie tak dávno si prezident ukoristil právo, ktoré nemá. To isté sa deje na Generálnej prokuratúre. Ústavný súd už dlho rozhoduje v lehotách, ktoré sám uzná za vlastné.

Naopak, hrdosť príde vtedy, keď tento prístup oslabne a predstavitelia štátu sa netvária, že sú jeho všemocnými majiteľmi. Bolo to napríklad vtedy, keď prešiel infozákon či zmluvy na webe.

Vtedy, keď sa štát prestal tváriť, že je schopný sám zabezpečiť dôchodky. Alebo kedykoľvek, keď uvoľnil ruky schopným ľuďom.

Azda netreba písať, aký pocit dnes vo mne prevláda. Neviem, kedy to prejde, ale verím, že sa to vďaka nejakému zázraku zase raz otočí.

Rovnako, ako verím, že raz budem na túto krajinu rovnako hrdý ako na porevolučné Československo.

Tomáš Gális (1976) je editor prílohy Fórum.
cikovsky.jpg
Vláda tvrdí, že chce časť SPP odkúpiť, aby mala kontrolu nad tvorbou ceny plynu. Lenže tú už má aj dnes a vôbec sa tým netají, myslí si Konštantín Čikovský

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

sch2.jpg
Opozícia nemá alternatívny plán, píše Peter Schutz

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

fila.jpg
Zaslúži si lepší plat sudca okresného súdu či učiteľ, ktorý učí na škole blízko osady? pýta sa Lukáš Fila

Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Komentáre

Inzercia - Tlačové správy

  1. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  2. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  3. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  4. Dva rekordy na druhý pokus
  5. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  6. Bardejov by mal byť konečne nezávislý
  7. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom
  8. Zuzana Žirková: Šport v meste je v polčase rozpadu
  9. Netrestajme tých, čo mestu šetria čas a peniaze
  10. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti
  1. 3 najväčšie chyby pri zateplení šikmej strechy
  2. EU v Bratislave udelila čestný titul doctor honors causa
  3. Company´s autumn in the High Tatras
  4. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli
  5. 322 m2 a mesto ako na dlani. Bratislava má atypický penthouse
  6. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s
  7. Dva rekordy na druhý pokus
  8. Mestská polícia má viac slúžiť záujmom občanov
  9. Objednali ste sa už u zubára? Preventívne ...
  10. Virtuálne sídlo v Bratislave
  1. V Žiline sme vytvorili priestor, aby mladí ľudia neodišli 18 800
  2. Pravda o mäse v burgroch z McDonald’s 18 144
  3. OLED televízory sú ohrozené vypálením obrazu 17 972
  4. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 995
  5. Koho výrobky naozaj kupujete v McDonald's? 9 767
  6. Reportáž: Ako sa vyrába slovenské akostné víno 9 462
  7. Bezpečné bývanie pre rodiny s deťmi? Na toto nezabudnite 8 626
  8. Karibik aj Európa: Plavte sa za dobrodružstvom 8 505
  9. Zaúča výčapníkov vo svete: Odfláknuté pivo zákazník vycíti 6 975
  10. Koľko minút pracujeme na jednu kávu či novú kuchyňu? 5 936

Téma: 20 rokov od rozpadu Česko-Slovenska


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

Stĺpček Beaty Balogovej

Aktivity bývalých siskárov nie sú variáciou slobody slova

Tóth ukázal, aký mizerný je "analytik".

DOMOV

Návrat do čias mečiarizmu. Reakcie redakcií na sledovanie novinárov

Reagujú Aktuality.sk i týždenník .týždeň.

SVET

Čínsky mostný megaprojekt otvoria už túto stredu

Výstavba tohto masívneho projektu sa začala v roku 2009.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Beaty Balogovej

Aktivity bývalých siskárov nie sú variáciou slobody slova

Tóth ukázal, aký mizerný je "analytik".

Píše Igor Viszlai

Ak chceme smrekové lesy, nemôžeme čakať, že sa obnovia samotné

Ad: Tri mýty o lykožrútovi

Stĺpček Jakuba Fila

Korupcia 2.0: Obáločky aspoň za poradie, nie za výsledok

Za poradie sa berú obálky všelikde. Kramáre môžu byť len príklad.

Komentár Petra Schutza

V mene férovosti súdu

V situácii, v akej sme, je ústavná väčšina, na ktorú by údajne Smer po vykopnutí prezidenta kývol, viac.

Komentár Zuzany Kepplovej

Soft power podľa Lajčáka

Hovoríme, že chápeme sankcie, ale neprestávame sa sťažovať, že trpíme spolu s Ruskom.