Trvá to už viac ako polovicu môjho života a už som asi dosť starý na to, aby som si myslel, že sa na tom ešte niekedy niečo zmení.
Dvadsať rokov od posledných federálnych volieb a všetkých ďalších krokov, ktoré viedli k rozpadu československého štátu, mám k tomu slovenskému dvojaký vzťah.
Niekedy len raz za rok, inokedy niekoľkokrát za deň mám pocit, že je to tu na nevydržanie a že my všetci, čo sme sa ešte nikam neodsťahovali, predsa nemôžeme byť v poriadku.
Krátko nato, najmä keď je mizerných správ stále viac, ma však prepadne neodôvodnená radosť, že tu predsa stále žijú ľudia, ktorým ešte záleží na tom, aby sme sa za tento štát nielenže nemuseli hanbiť, ale mohli byť naň aj hrdí.
Spoločná revolúcia
Hrdosť a hanba sú síce veľmi subjektívne kategórie, ale myslím si, že ich pomer do veľkej miery určuje vzťah k nejakému štátu.
Môj predbežný výsledok je, že tri roky demokratického Československa sú pre mňa stále viac ako dvadsať rokov samostatného Slovenska. Dôvodov je veľa, ale skúsim aspoň tie hlavné.
V prvom rade ide o to, že 17. november a následné udalosti – teda kľúčový bod, od ktorého sa odvíja celá naša súčasnosť, vrátane faktu, že sme občanmi samostatného štátu – boli spoločnou česko-slovenskou (vlastne skôr československou) revolúciou.
Dodnes opatrujem trikolóru, ktorá bola taká istá ako tie, čo nosili demonštranti na Námestí SNP i na václaváku.
Modlitba pro Martu pre mňa nebola o nič menej dôležitá ako Sľúbili sme si lásku a Ján Budaj s Milanom Kňažkom mi neboli viac sympatickí ako Václav Malý.
Moja najobľúbenejšia scéna z revolúcie, keď Jiří Černý oznamuje odstúpenie Miloša Jakeša, sa udiala v Prahe.
Aj jediný prezident, na ktorého som mohol byť hrdý – odvtedy, keď v novoročnom prejave povedal, že „naše země nevzkvétá“, do chvíle, keď odstúpil z postu česko-slovenského prezidenta – bol Čech.
Bolo to v tom krátkom období, keď sa totalitná krajina zmenila na pluralitnú demokraciu, ktorá dávala priestor aj tým, ktorí chceli zničiť federáciu i demokraciu.
Bolo to v čase spoločného štátu, keď odtiaľto odišli ruské vojská, transformovala sa ekonomika, otvorili sa hranice, začala platiť sloboda prejavu a štátoprávne usporiadanie nebolo nadiktované z ústredného výboru strany, ale rokovali o ňom svojprávne a slobodne zvolené reprezentácie oboch republík.
Samostatné zločiny
Rozdelenie Česko-Slovenska som, podľa rodinného vzoru, nevítal. Myslím, že sa dôvody dajú zhrnúť do dvoch viet.
Symbolom slobodného Česko-Slovenska bol človek, ktorý dúfal, že nechceme, aby nám, podobne ako jeho predchodcovia, klamal.
Symbolom samostatného Slovenska sa stal človek, ktorý používal lož ako pracovnú metódu.
Pôvodné čierne obavy, ktoré som okolo seba počúval, sa síce nenaplnili, ale prišli veci, ktoré v rokoch 1989 – 1992 nenapadli hádam nikomu, okrem aktérov: štátny terorizmus, privatizačná lúpež, noc dlhých nožov, zmarené referendum, vypätý nacionalizmus, vylúčenie poslanca, samoamnestia...
Na intenzívny pocit hanby (a strachu) rovnako vplývali aj menšie veci: minister kultúry, utekajúci s kabátom na hlave pred umelcami; sekretárka Anna Nagyová a poradkyňa Blažena Martinková; púte k Mečiarovi na Pasienky; zoznamy nepriateľov štátu; šialený denník Slovenská republika; hodiny pred prezidentským palácom, odpočítavajúce Kováčov odchod; problémy s tlačiarňou v SME a s vysielačom v Rádiu Twist...
Ide o pomer
A rokom 1998 sa to neskončilo. Aj tohto roku sme volili podľa mečiarovského volebného zákona, zrušenie amnestií už skoro nikoho nezaujíma, vraj „hanebný“ zoznam tých, ktorí nechceli rozdelenie, spravuje Matica.
Na Maďarov už toľko nenadávame, ale našli sme si nových nepriateľov. Treťotriednych umelcov najnovšie vystriedali zneužití študenti.
Najlepšie lekcie z arogancie v poslednom čase okrem generálneho prokurátora a predsedu Najvyššieho súdu poskytovali reformný premiér s reformným ministrom financií. O prezidentovi škoda reči.
Tým nehovorím, že by sme my ostatní boli lepší ako predstavitelia štátu, ale na to rozsah článku nestačí.
Nehovorím tým všetkým ani to, že tri roky Československa boli bez chyby. Nepríjemný pocit vo mne stále vzbudzujú napríklad nejasné okolnosti prvej voľby Václava Havla za prezidenta, hanbu to, ako sme ho „privítali“ vajcami na Námestí SNP.
Do tejto kategórie patrí aj toľkokrát oplakaný vstup Mečiara do politiky či malá schopnosť veľkej časti českej reprezentácie porozumieť slovenským požiadavkám.
Je tiež jasné, že ani dvadsať rokov samostatného Slovenska nebolo bez pozitív, stačí sa pozrieť okolo seba a prečítať si pätnásťročné noviny.
Ide práve o spomínaný pomer hrdosti a hanby, ktorý uľahčuje či sťažuje identifikáciu so štátom.
So štátom, ktorý väčšina obyvateľov nechcela a ktorý prišiel vo chvíli, keď revolučné nadšenie dávno vyprchalo a najzásadnejšie politické a ekonomické zmeny sa zdali samozrejmé.
Zázrak príde
Dôvody, pre ktoré sa za tento štát hanbím, pramenia najmä z toho, že ho často vnímame len ako korisť.
Dnes to už nie je brutálne, ako v časoch akčných pätiek, únosu a vraždy, ale obsah je rovnaký: vyhral som, tak mám právo odvolávať, prideľovať, odmeňovať, šikanovať.
Každý si chce vziať to, o čom má pocit, že mu to patrí – sudcovskými žalobami a právomocami počnúc, nevydaným bločkom končiac. Nie tak dávno si prezident ukoristil právo, ktoré nemá. To isté sa deje na Generálnej prokuratúre. Ústavný súd už dlho rozhoduje v lehotách, ktoré sám uzná za vlastné.
Naopak, hrdosť príde vtedy, keď tento prístup oslabne a predstavitelia štátu sa netvária, že sú jeho všemocnými majiteľmi. Bolo to napríklad vtedy, keď prešiel infozákon či zmluvy na webe.
Vtedy, keď sa štát prestal tváriť, že je schopný sám zabezpečiť dôchodky. Alebo kedykoľvek, keď uvoľnil ruky schopným ľuďom.
Azda netreba písať, aký pocit dnes vo mne prevláda. Neviem, kedy to prejde, ale verím, že sa to vďaka nejakému zázraku zase raz otočí.
Rovnako, ako verím, že raz budem na túto krajinu rovnako hrdý ako na porevolučné Československo.
Tomáš Gális (1976) je editor prílohy Fórum.
Vláda tvrdí, že chce časť SPP odkúpiť, aby mala kontrolu nad tvorbou ceny plynu. Lenže tú už má aj dnes a vôbec sa tým netají, myslí si Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Opozícia nemá alternatívny plán, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Zaslúži si lepší plat sudca okresného súdu či učiteľ, ktorý učí na škole blízko osady? pýta sa Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
