Správa o tom, že predseda Najvyššieho súdu Štefan H. je dlhodobo práceneschopný, je aj napriek katastrofálnej (ne)dôveryhodnosti súdov na Slovensku zlou správou. Keďže jeho skorý návrat do práce vraj nehrozí, treba aspoň dúfať, že v súvislosti s roztrasením ústavných inštitúcií je azda poslednou zlou v tomto roku. Aj preto, lebo paradoxov je už viac ako iba dosť.
Diagnóza Štefana H. nie je z hľadiska spoločnosti dôležitá. Dôležitejšie je, že Najvyšší súd počas jeho práceneschopnosti nemôže a nedokáže riadne a v súlade s ústavou fungovať – keď ústava hovorí, že Najvyšší súd má mať predsedu a podpredsedu, ale má iba predsedu – aj to chorého – nie je možné hovoriť o úcte a rešpekte k nej. Keďže podpredsedu nemá Najvyšší súd už dva a pol roka, je evidentné, že ústava je porušená. Vinníkom je Súdna rada, ktorá je jediná oprávnená podať prezidentovi návrh na jeho vymenovanie.
