Odišiel Jozef Jablonický, ojedinelá postava československého disentu. Pred rokom 1989 sa neangažoval tak ako iní disidenti politicky, ale ako poctivý historik.
Avšak v krajine, kde budúcnosť bola jasná a minulosť sa permanentne „menila“, človek, ktorý objektívne mapoval históriu, bol pre komunistický režim nebezpečný.
Dejiny sa permanentne zneužívali na oslavu tých, ktorí boli práve pri moci a režimu slúžili tzv. „dvorní historici“.
Silná dávka odvahy
Jablonický počas normalizácie intenzívne pracoval na interpretácii našich novodobých dejín tak ako mu to jeho akademická česť a svedomie prikazovali.
Odmietol sa podieľať na glorifikácii Gustáva Husáka o jeho podiele na Slovenskom národnom povstaní (SNP).
A keďže Husák bol pri moci, od roku 1977 bol Jablonický šikanovaný, polícia mu niekoľkokrát zhabala jeho rukopisy a vstup do archívov mu bol zakázaný.
Režim však nerátal s tým, do akej miery bol Jablonický tvrdohlavý a nekompromisný. Aby si však počas normalizácie zachoval tieto dve cnosti, musel mať aj silnú dávku odvahy, ktorá akademickým lokajom a apologétom režimu zjavne chýbala.
Jablonický nikdy netúžil byť hrdinom a ako historik nechcel bojovať so systémom, v ktorom žil. No komunistický režim bol presvedčený, že Jablonického, tak ako väčšinu jeho rovesníkov, pokorí a buď ho použije pri písaní „dvornej histórie“, alebo ho aspoň umlčí a marginalizuje.
Režim od neho vyžadoval obyčajné ľudské zlyhanie prameniace zo strachu z dôsledkov, ktoré by odpor mal zapríčiniť.
