Minulý mesiac pri príležitosti Dňa nevidiacich ma pozvali do Mestskej knižnice na stretnutie s mladými nevidiacimi autormi. Niektorí boli z Bratislavy, väčšina pricestovala z Levoče.
Hneď na úvod som sa priznal, že od levočských nevidiacich som dostal podobné pozvanie už pred tridsiatimi rokmi – a neprišiel som tam. Dodnes ma to mrzí a som rád, že to ešte zaživa napravím – budem mať menej na rováši pri poslednom súde.
A potom nevidiaci autori čítali svoje práce: jedna bola lepšia než druhá. Akoby im hendikep dovoľoval vidieť do hĺbky. A tá erudovanosť! Žasol som, čo všetko poznajú – iste aj vďaka ponuke, akou disponuje nielen Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, ale aj príslušné oddelenie bratislavskej Mestskej knižnice, uprostred ktorého sme sedeli.
Jeden z autorov Peter Hraško čítal úryvok zo svojho románu o Karlovi Mayovi – a potom si ešte podebatoval s ďalším znalcom Mayovho života a diela, čo sa vykľul z básnika Erika Ondrejičku, takisto prítomného na tomto stretnutí. Erik vedel o Mayovi veľa – Levočan vedel viac. Verím, že jeho román vyjde knižne.
Popri prácach napísaných Braillovým písmom mali tí čiastočne vidiaci v rukách aj texty v konvenčnej podobe, len im ich čítanie spôsobovalo trochu námahy, nuž som sa jednému ponúkol, že to prečítam zaňho. A zrazu som zistil, že čítam perfektnú báseň. Volala sa Jesenoseč.
