Slovensko malo pri osamostatnení podstatne ťažšiu pozíciu ako Česko. Slovenská ekonomika bola budovaná ako doplnok českej. Industrializácia Slovenska v 50. rokoch sledovala predovšetkým vojenské, strategické a ideologické záujmy. Na Slovensko sa umiestňovali predovšetkým zbrojovky, hutnícke závody, ťažký priemysel a výroby s nižšou pridanou hodnotou náročné na pracovnú silu.
V umelom prostredí centrálne plánovanej ekonomiky a tábora Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a Varšavskej zmluvy Slovensko sprvu nesmierne profitovalo z rozvoja ťažkého priemyslu. Doslova za jednu generáciu sa presťahovalo z drevených dedín do panelákov a murovaných rodinných domov.
Vo voľnom čase už Slováci nehrabali seno a nezberali zemiaky, ale začali chodiť do Bulharska k moru a na farebnom televízore pozerali, čo sa deje v Nemocnici na okraji mesta.
Dezilúzia
Socialistický skleník sa po roku 1989 takmer okamžite rozpadol. Slovensko už nemohlo profitovať z výroby zbraní ani z vývozu na večne hladné trhy RVHP. Krajina nesmierne tvrdo dopadla na ekonomické dno. Za prvé tri roky transformácie klesol hrubý domáci produkt o 23 percent, nezamestnanosť sa zvýšila z nuly na desať percent a ceny v obchodoch narástli na dvojnásobok. Začali sa divoké 90., ktoré poznačili vývoj Slovenska v dobrom i zlom.
Samostatné Slovensko sa narodilo ako nie veľmi chcené dieťa vlastného národa. Prieskumy verejnej mienky ukazovali, že väčšina obyvateľstva bola proti rozdeleniu spoločného štátu.
Po troch rokoch ťažkej transformácie, vysokej inflácie a hrozivo rastúcej nezamestnanosti však už bola väčšina Slovákov príliš apatická protestovať za či proti. Dezilúziu z kontrastu veľkých očakávaní a krutej reality ešte prehĺbil priebeh privatizácie veľkých slovenských podnikov.
Tak kupónová privatizácia, ako aj rozdávanie podnikov za korunu slovenskej „kapitálotvornej vrstve“ bolo pre vládnuce elity príležitosťou dostať sa k majetku, aká sa vyskytne raz za storočie. Bežný občan si vtedy stotožnil pojem „privatizácia“ s pojmom „krádež“, výraz „politik“ so slovom „zlodej“ a „podnikateľ“ so slovom „podvodník“. S kultúrou korupcie a arogancie moci sme sa nedokázali vyrovnať doteraz.
Čo hovoria čísla
Napriek tomu je dnes história samostatného Slovenska históriou ekonomického úspechu. Toto konštatovanie môže mnohých zdvihnúť zo stoličky. Je to však bežné konštatovanie ľudí zo zahraničia, ktorí nás navštívia s odstupom rokov a neprestávajú sa čudovať, aký veľký pokrok sme urobili za relatívne krátky čas. A čo hovoria čísla?
Slovenská ekonomika rástla za posledných dvadsať rokov priemerným tempom 4,4 percenta ročne, česká len 2,7 percenta. Rozdiel medzi nimi sa, pochopiteľne, zmenšil. V roku 1993 činil český hrubý domáci produkt na obyvateľa 3200 eur, kým slovenský len 2100 eur. Dnes činí tento pomer 15 000 ku 13 200 eurám. Pred dvadsiatimi rokmi bolo teda Česko na obyvateľa o polovicu bohatšie ako my, dnes už len o 14 percent.
Čísla o hrubom domácom produkte však nie sú tie isté ako čísla o životnej úrovni. Česká priemerná mzda je ešte stále o pätinu vyššia ako slovenská. Závidieť Čechom môžeme aj nízku mieru nezamestnanosti, 8,3 percenta oproti naším 13,5 percenta.
Prečo rástlo Slovensko omnoho rýchlejšie ako Česko a prečo sme Čechov takmer dobehli v hrubom domácom produkte, ale nie v mzdách a pracovných miestach? Odpoveď znie, že platíme cenu za typ hospodárskeho rastu, ktorý nám pomohol dostať sa na nohy.
Koncom 90. rokov ešte nebolo jasné, či Slovensko neskončí ako najsevernejší výbežok Balkánu a najzápadnejšia časť postsovietskeho sveta. Bolo však jasné, že väčšina kleptokratov „priateľsky naklonených vláde“ nebola schopná riadiť podniky, ku ktorým sa dostala za ochotu platiť 20- či 30-percentnú privatizačnú províziu.
Radikálny obrat
Nevyhnutnou podmienkou rozvoja Slovenska bol prílev zahraničného kapitálu. Pre zahraničných vlastníkov bola základnou otázkou ekonomická a politická stabilita, dodatočným bonusom zas nesmierne lacná pracovná sila. Napríklad v roku 2000 činili priemerné mesačné náklady práce (mzdy plus poistné) na Slovensku len 300 eur, kým v Rakúsku vyše 3000. Radikálnym obratom v ekonomickej a politickej histórii Slovenska boli dve vlády Mikuláša Dzurindu.
Podarilo sa im stabilizovať ekonomické prostredie, ozdraviť finančný systém a presvedčiť európske elity, že Slovensko nepatrí na Balkán, ale do Európskej únie. Znížila sa inflácia, klesali deficity verejných financií, stabilizoval sa kurz slovenskej koruny. Pomaly, ale neúprosne začali fungovať trhové sily. Čoraz väčšia časť majetku sa dostávala do rúk zahraničných vlastníkov. Banky, poisťovne, oceliarne, automobilky, závody na výrobu spotrebiteľskej elektroniky - takmer všetko, čo má v tejto krajine nejaký význam, vlastní niekto iný ako my.
Platí pre nás neúprosná logika otvorenosti a závislosti od zahraničných trhov. Slovensko je veľmi malé. Môže vyrábať len obmedzený sortiment výrobkov a musí žiť z toho, čo zahraničie kúpi. Už v roku 1993 sme vyvážali 57 percent nášho HDP.
V roku 2012 to však už bolo vyše 90 percent. Nízke náklady práce a daňové prázdniny umožňujú zahraničným investorom transferovať väčšiu časť pridanej hodnoty zo Slovenska preč. Preto aj naše mzdy stále zaostávajú za českými. Čoraz viac sa natíska otázka, či je tento spôsob konkurencie udržateľný a či budeme postupom času našimi mzdami konkurovať Rumunsku, Indii a Číne.
Veľmi sa zmenila aj štruktúra toho, čo produkujeme. V roku 1993 Slovensko žilo z výroby a vývozu kovov, chemických výrobkov a ropných produktov. Dnes len výroba automobilov priamo tvorí takmer tretinu priemyselnej výroby. Po zarátaní výroby gumy, plastov, plechov a iných komponentov stúpne podiel automobilového priemyslu na priemyselnej výrobe na polovicu.
Špecializácia na automobilový priemysel (a sčasti aj na spotrebnú elektroniku) je pre Slovensko veľkou výhodou, ale súčasne aj veľkým rizikom. Ak by raz od nás automobilky odišli, mohol by sa zopakovať scenár z 90. rokov, keď skrachoval zbrojný priemysel.
Skončíme ako Portugalsko?
Spôsob, akým slovenská ekonomika dvadsať rokov rástla, zároveň veľa prezrádza aj o výzvach, ktoré ju čakajú.
Už teraz začíname pociťovať dopady starnutia obyvateľstva. Rýchlo nám pribúdajú počty dôchodcov a rastú účty za zdravotnú starostlivosť. Tento proces sa značne zrýchli po roku 2020.
Z čoho budeme žiť a z čoho zaplatíme účty za dôchodky a zdravie? Dokážeme sa posunúť od lacnej montážnej dielne a daňového dumpingu k výrobe s vysokými mzdami a pridanou hodnotou? Budeme schopní zbaviť sa kultúry korupcie a nevymožiteľnosti práva? Alebo skončíme ako Portugalsko, z ktorého investori odišli a krajina už jedno desaťročie stojí na mieste?
Veľa sme za dvadsať rokov dosiahli. Ešte viac práce na nás čaká.
(Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV)
Vypýtať si Ivetu Radičovú ako prezidentskú kandidátku, to sa skrátka nedá tromfnúť, myslí si Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Na štáte bude môcť zarobiť viac šťastlivcov, píše Konštantín Čikovský
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Menšiny majú zlé skúsenosti, píše Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Smer si pripravuje kamufláž, myslí si Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
