Už pred viac ako 77 rokmi bolo pisárom dennikárskych fejtónov samozrejmé napísať vianočný stĺpček, tak to chápal i Karel Čapek, keď napísal Komu co dát.
„Počkejme... kravata, punčochy, obraz, teploměr, kapesní nůž, souprava k šití,... sakra a už víc nic? A kabelka... barometr: Vázička? Noční lampa? Metoda, jak se vybírají dárky je různá... sic jsme si dali čestné slovo, že letos žádný Ježíšek nebude, ale vem to nešť... Sestra Anežka poněkud zneklidní a počne ujišťovat, že dnes tu nemá uklizeno, protože má tolik práce s těmi svátky.“
V tomto roku som nemusel písať do vianočného vydania SME. Dobre tak, i tak nemám chuť písať o vydarene upečenom kaprovi na cesnaku so zemiakovým šalátom a s medovými oplátkami na čele a vôbec nie o zabíjaní ryby po poslednom plávaní vo vani, ani o voňavej kapustnici s hubami, zvonení zvončeka a rozžiarených očiach detí dychtivých po darčekoch pod stromčekom.
O adventnom venci teda, tretiu sviečku sme rozžali.
V advente, v čase od tmy k svetlu, by sa kresťania mali pripravovať na oslavu narodenín Ježiša, ktorého prišli počúvať z celého Judska, Jeruzalema, ako i z prímoria Týru a Sidonu, a ktorý hovoril, ako by mal všetku moc. Je to Syn Boží, šuškali si, ale báli sa to vysloviť tí, ktorých on bral ako sestry a bratov, priateľov, keď hovoril to, v čom sa vidím ako v zrkadle:
