December je v Japonsku obdobím večierkov. Ľudia sa stretávajú, aby si vyjadrili navzájom vďaku za celoročnú spoluprácu. A je to aj čas upratovania. Je súčasťou našich novoročných tradícií privítať rok v čistučkom, vyupratovanom dome. Prvé dni nového roku sú pre nás posvätné.
Po obrovskom zemetrasení a cunami v marci 2011 sa ľudia akosi prirodzene začali viac starať o bezpečnosť svojich príbytkov, a preto teraz nemusia toľko upratovať. Moja mama sa napríklad zbavila mnohých nepotrebných vecí a veľkých kusov nábytku. V dome určila miesto, kde máme pripravené všetko potrebné pre prípad náhlej evakuácie pri silnom zemetrasení. Keď poriadok v dome udržiava po celý rok, nemá pred príchodom nového roku toľko práce. Vždy, keď prídem do Japonska, vidím, zariadenie je čoraz jednoduchšie. Mama nehromadí veci, zbavuje sa ich. Tak sme nedávno prišli aj o náš klavír.
Čierne pianíno Yamaha už bolo najstaršou a najťažšou vecou v interiéri nášho rodinného domu. Rodičia ho kúpili sestre na pôžičku, keď mala sedem rokov. V tom čase, začiatkom sedemdesiatych rokov, bolo v japonských rodinách trendom kúpiť dcére klavír a prihlásiť ju do hudobnej. Krídlo bolo do našich domov priveľké, preto rodičia obyčajne kupovali pianíno, čo teda na japonské pomery tiež zabralo poriadny kus miesta. A cena bola päť-šesťkrát vyššia, než vtedajší priemerný mesačný plat.
Matne si spomínam na deň, keď nám pianíno priviezli. Dvaja či traja chlapíci ho nadvihli na lanách malým žeriavom. Neviem presne, koľko vážilo, asi 250 kilogramov, a cez balkón ho dostali na horné poschodie. Odvtedy sa moja sestra učila hrať na klavíri desať, možno aj viac rokov. Chodila do hudobnej školy a doma poctivo cvičila.
