V období týchto výročitých sviatkov máme vo zvyku navracať sa k akémusi pseudofolklóru. Detičky na besiedkach a na námestiach navliekame do kožúškov, dievčatkám uväzujeme na hlavy šatky, vyvolávajúc ducha Plickových fotografií, chalani si vystačia s červenými čiapkami Santa Klausa, veď mužská baranica sa už v sotvaktorej domácnosti nájde.
V tomto vystrojení nám deti spievajú „Do mesta Betléma“ a vzápätí „White Christmas“. Cítime, že to, nad čím sa dojímame, je jeden veľký a možno aj nie veľmi vkusný karneval, ale čo už, taká je doba (teda my) – nové tradície neutvára(-me), staré už nepozná(-me). Kdesi v bočnom vrecku máme v zálohe často iba literárnu predstavu o Vianociach „úprimného srdca“ s „vŕzgajúcim panenským snehom pod nohami“, aké vraj prežívali naše prastaré mamy.
