Odchádzal z roboty a mal taký nepríjemný pocit: v chladničke nie je pivo. Istý si nebol. Ale mal ten pocit. Na ženu sa spoliehať nemohol. Že včera večer, keď vybehla po hladkú múku, kúpila aspoň jednu desiatku. Pokiaľ išlo o pivo, žene nedôveroval. Nebol predpojatý. Mal skúsenosti. Pozrel na hodiny. Tri štvrte. Ostávalo mu pätnásť minút, pokým zavrú obchod. Utekal k autu. Nepríjemnému pocitu neušiel. V peňaženke štyri dvadsať, na ceste zvyšky popoludňajšej dopravnej špičky, pred obchodom semafor. Stihnem to, hovoril si v duchu a skúšal si spomenúť, ktoré zápasy Ligy majstrov vysielajú v televízii.
Vletel medzi regály. Pozeral po Plzni, škrabal sa po brade. Do košíka vložil dva Bažanty. Nech má nejaké drobné aj na zajtra. Zaplatil a... Skamenel. Pred východom stál chlap s časopisom v ruke. Mal čierne kučeravé vlasy a bojazlivý pohľad. Oproti nemu mladá žena s červenou kasičkou. Na tvári úsmev Panny Márie. Krista! zaklial v duchu. Nebolo pochýb. Ten kučeravý je bezdomovec, tá s úsmevom zbiera peniaze pre chorých na rakovinu. Neznášal tieto situácie, aj keď musel prejsť iba okolo jedného. Ale dvaja?
Ozaj, dvaja? Blížil sa k tým orodovníkom a premkol ho zvláštny pocit: jeden z nich to hrá. Narkomanov, čo sa vydávajú za bezdomovcov, videl už fúru a o falošných zbierkach na čokoľvek hovorili minule v správach. V dnešnom svete nemôžeš nikomu dôverovať. Aj tí protestujúci študenti. To nemali z vlastnej hlavy. Však to premiér povedal: boli zneužití. Spomenul si na Jahnátka, na poľské kurčatá. A teraz títo. Drobných mal pre oboch. Ale vedomie, že by jednému z nich naletel, v ňom vyvolalo oprávnený hnev, vďaka ktorému okolo nich prefrčal bez slova aj bez výčitiek svedomia.
