Jasné, poviete si, pre deti je to zážitok. Vidia stromček, veria, že darčeky priniesol Ježiško, lebo mu napísali zoznam, aby náhodou nezabudol.
Možno im bude trochu vŕtať v hlave adresa. Nebeská brána 1. A čo smerovacie číslo? A kde je tá brána? Na Slovensku či niekde inde? Ale na takéto pochybnosti sa rýchlo zabúda, keď chcete veriť.
A Ježiško nesklame, príde, obdaruje. A o rok zas.
Lenže potom nastáva zlomový bod v pevnine detstva, keď sa dieťa dozvie, že darčeky kupujú rodičia. Zdá sa, že v tej chvíli sa detstvo končí.
Pre niekoho je to zdrvujúce prekvapenie, pre niekoho dobrodružstvo. Rodičia si myslia, verím na Ježiška a ja už viem, ako je to naozaj!
Pamätám sa na tú chvíľu. To tajomstvo mi prezradil spolužiak. On to už vedel. Povedal to mne a môjmu najlepšiemu kamarátovi.
Kamarát sa zosypal a odmietol tomu uveriť. Utekal za mamou a spolužiaka udal. Mama bola, pravdaže, na strane Ježiška, ale dôvera bola naštrbená.
Ja som si zvolil iné riešenie. Zdôveril som sa staršiemu kamarátovi a čakal som odpoveď. Kamarát nezaváhal. Potvrdil, že darčeky sú od rodičov. A potom dodal to, čo bolo rozhodujúce a dodnes netuším, ako na to prišiel.
Povedal, že darčeky síce kupujú rodičia, ale že ich môžu kupovať práve vďaka Ježiškovi. Takémuto vysvetleniu sa vraví „aj vlk sa nažral, aj ovca ostala celá“. Moja zvedavosť bola ukojená, ale princíp zostal neporušený.
Koniec detstva obohatilo poznanie. Nejde o darčeky. Ide o to, že sa máte na čo tešiť. Každý rok.
Mám priateľov, ktorí na Štedrý večer každý rok ako hlavné jedlo jedia francúzske zemiaky, pretože ich milujú. Vedia, že sa to nehodí, ale nemôžu si pomôcť. Ak niečo naozaj milujete, na Štedrý večer to nesmie chýbať.
