Pred 35 rokmi Patricia Crossová uskutočnila zaujímavý experiment. Opýtala sa učiteľov na University of Nebraska, ako by sa ohodnotili v porovnaní so svojimi kolegami.
Deväťdesiatštyri percent opýtaných sa označilo za nadpriemerných a dve tretiny sa zaradili medzi horných 25 percent.
Hoci podobný prieskum na slovenských univerzitách neprebehol, dá sa predpokladať, že by dopadol veľmi podobne. Ako tento výsledok interpretovať?
Sú univerzitní učitelia do seba zahľadení narcisi bez kúska sebareflexie?
Vysvetlenie je milosrdnejšie: učitelia, vodiči, lekári, politici, ... všetci sa chytáme do pasce pozitívnej ilúzie o sebe samých.
Máme biologicky danú tendenciu preceňovať svoje schopnosti, vedomosti, zásluhy. Sme zajatcami ťažko dobytného väzenia sebaklamu.
Ako je možné, že človek rozumný nedokáže odolať osídlam iluzórnych predstáv o sebe a okolitom svete? Prečo nie sme schopní pozrieť sa na seba objektívne a nepodľahnúť biologicky danej náchylnosti k nekritickosti?
Robert Trivers vo svojej knižke The Folly of Fools vychádza z faktu, že v živej prírode všeobecne a v ľudských spoločenstvách zvlášť je v mnohých situáciách podvádzanie účinným nástrojom na zvýšenie reprodukčnej zdatnosti.
S tým by sme sa mohli zmieriť, otázkou však ostáva, aký význam má podvádzanie seba samého.
Trivers tvrdí, že aby bol podvod skutočne presvedčivý, musí mu ako prvý uveriť samotný podvodník. Sebaklam je tak podľa Triversa evolučnou adaptáciou: podvádzame seba samých, aby sme účinnejšie podvádzali iných.
V tomto svetle sa nám aj tliachanie očividných hlúpostí z úst verejných činiteľov zdá akési iné, úprimnejšie. Pravdaže, ak presvedčivosť Triversovej argumentácie nie je výsledkom jeho sebaklamu.
(Autor je biológ)
