Stačí zrátať olympijské medaily (zlý slovenský Londýn by vyrovnal skvelý český), či si dať mechanicky dohromady zostavy hokejových tímov predovšetkým z olympiády 2006 v Turíne.
Pohľad na minulosť je však zbytočný. Nič nerieši, iba vyvoláva vášne najmä na slovenskej strane. Napríklad nespochybniteľnú skutočnosť: pražská športová a politická vrchnosť žiarlivo zmarila zimnú olympiádu v Tatrách 1984.
Reprezentačný hokej bol v Československu najmä po roku 1968 hrdý zjednocovateľ pre oba národy. Že Česku pridelila medzinárodná federácia nástupnícke právo a Slovensko poslala na začiatok, naši susedia nemôžu. Až taká výhoda to nebola, čo ukázala už olympiáda v Lillehammeri 1994 (5. Česko, 6. Slovensko).
Českí fanúšikovia mohli, berúc do úvahy históriu a šírku základne, rátať aj s medailami. Iste však nie so šiestimi zlatými zo svetových šampionátov a dokonca s olympijským triumfom (1998).
Slovenská bilancia so zlatom, dvoma striebornými, bronzom zo svetového šampionátu a takmer s bronzom z olympiády v roku 2010, ktorý nám vyletel už takmer zo zavretej hrsti, je zázrakom, ktorý stále dosť nedoceňujeme. V Česku registrujú 95-tisíc hráčov a hráčok, na Slovensku 9-tisíc. Majú 148 krytých hál, my 47.
Rozdelenie prinieslo v kolektívnych športoch tiež dve protichodné veci. Pribudla rivalita a podpichovanie, ktoré k športu patrí, ak nepresiahne únosnú mieru. Napríklad s tvrdeniami: Česi aj tak vyhrali viac zlatých, lebo vo výberoch za socializmu tvorili v hokeji drvivú väčšinu mužstiev. Slováci zase vypenia, keď sa susedia začnú príliš chváliť futbalovým titulom majstrov Európy 1976, lebo v tíme bola výrazná prevaha našich.
Mínusom je rozpad spoločných ligových súťaží, citeľný najmä u nás. Oveľa viac túžime po zápasoch so Spartou, Slaviou vo futbale a brnenskou Kométou v hokeji, ako Česi po stretnutiach so Slovanom, Trnavou, v hokeji s Trenčínom a Košicami. V Česku sú celkom slušné návštevy, u nás mizerné (hokejový Slovan v KHL je novou výnimkou).
Ani jedna z republík nezdedila po socialistickom štáte bohvieakú športovú infraštruktúru porovnateľnú trebárs s Maďarskom, NDR či Poľskom. Ibaže Česko si ju nerozflákalo, Slovensko, žiaľ na 90 percent áno. Pohľad na "areál snov" v Tatrách, štadión na bratislavských Pasienkoch, na ktorom bol bývalý slávny atletický míting, či futbalové štadióny (až na udržovanú Žilinu) je strašidelný.
Možno je to iba povrchný pohľad zvonku, ale v druhej časti bývalej federácie sa krajské, mestské samosprávy i sponzori o šport zaujímajú omnoho výraznejšie.
Príkladom môže byť práve ten slávny atletický míting s názvom "pétéeska". Po jeho zániku na začiatku tohto storočia sa vlastne presťahoval na vôbec nie zázračný, ale útulný, udržovaný, postupne rekonštruovaný vítkovický štadión. Že na jeho organizovaní sa podieľajú aj Slováci je dobrou správou.
Blízki sme si určite zostali. Väčšinou pri neúčasti jedného držíme palce druhému. Nájdu sa extrémy neprajníkov: keď nie my, tak nech radšej Čechov vytrieskajú trebárs Švédi, ale aj postoj tvrdých federalistov, ktorí viac žičia súperovi z druhej strany Moravy.
