Na začiatok niečo pozitívne. Svet 21. decembra 2012 nezanikol, čo opäť spochybnilo dôveryhodnosť proroctiev, ale prečo by nás to malo obmedzovať? Prečo by sme nemohli udalosti uplynulého roka využiť na predvídanie budúcnosti? Napríklad premenlivosť arabských revolúcií v predchádzajúcich dvanástich mesiacoch.
Na jednej strane prebehli prvé skutočne slobodné voľby v modernej egyptskej histórii. Na druhej strane sudcovia s koreňmi v predchádzajúcom režime pod úbohou zámienkou rozpustili dolnú komoru parlamentu, za čo sa následne islamistický prezident odplatil pretlačením novej ústavy, ktorá zabetónovala konzervatívne „islamské“ hodnoty aj napriek nesúhlasu viac než tretiny populácie. Tak ako, je tento pohár spolovice plný či prázdny?
Akokoľvek, polovica Arabov už žije v krajinách, ktoré sú v zásade demokratické.
Európa zostane silná
Európska únia sa potácala v roku, v ktorom stále hrozil kolaps spoločnej meny väčšiny jej členov. Trhy celý rok hovorili o očakávanom Grexite, takmer nevyhnutnom odchode Grécka z eurozóny, a špekulovali, ktorá krajina bude nasledovať.
Medzitým sa vo veľkých členských štátoch rozmáhali snahy o separatizmus. V Španielsku si dva regióny zvolili regionálne vlády, ktoré chcú referendá o nezávislosti. V roku 2014 sa uskutoční referendum o nezávislosti Škótska od Veľkej Británie. A v Belgicku vyzerajú flámske hrozby odrhnutím vážnejšie než zvyčajne.
Jednoducho chaos a Európu určite čakajú roky slabého ekonomického rastu. Lenže Únia vždy bola hlavne politický projekt zameraný na ukončenie storočí devastujúcich vojen v Európe a euro vzniklo na posilnenie tejto politickej únie.
Tento projekt stále má pevnú podporu politických elít v takmer všetkých krajinách Únie a zaplatia akúkoľvek cenu, aby ho zachránili.
Dokonca aj v regiónoch zvažujúcich odtrhnutie od ich materských krajín chýba chuť odtrhnúť sa od Únie. Najsilnejším argumentom antisecesionistov je, že nespokojné regióny by sa po nadobudnutí nezávislosti museli nanovo uchádza o členstvo v Únii a nezískajú ho automaticky.
Takže Európska únia prežije a dokonca obnoví svoju finančnú stabilitu. Zostane aj kľúčovým ekonomickým hráčom vo svete, aj keď sa sila globálnej ekonomiky presúva do Ázie. Dokonca je dôvod myslieť si, že triumf Ázie príde neskôr a nie v takej podobe, ako optimisti predpovedali v predchádzajúcich rokoch.
Hrozby v Ázii
V posledných mesiacoch roku 2012 Čína prešla desaťročným rituálom odovzdávania moci novej generácii lídrov a Japonsko i Južná Kórea si zvolili nové pravicové vlády. Severná Kórea, jadrovými zbraňami vyzbrojený darebácky štát, ktorý leží medzi nimi, poslal na obežnú dráhu svoj prvý satelit, čím demonštroval svoju schopnosť vyrobiť balistické rakety dlhého doletu. Čína bola ustavične zapletená do hádok o hranice so svojimi susedmi (Vietnam, Filipíny a Malajzia) v Juhočínskom mori.
Mrak na horizonte stále nie je „väčší než ľudská ruka“, ale určite tam je. Môžeme dúfať, že svet dnes funguje inak, a v niečom to určite platí, ale nebezpečenstvá, nacionalistické vášne a dokonca strategické vzťahy v Ázii začínajú pripomínať Európu minulého storočia na pokraji 1. svetovej vojny. Aj keby nikdy podobná vojna v Ázii nevypukla, rastúca časť zdrojov v regióne bude vyplytvaná na vojenské výdavky. A keby vojna vypukla, deštrukcia by bola vďaka súčasným technológiám taká obrovská, že by región stratil celé desaťročia rastu.
