Od roku 1861 je nám Slovákom jasné, čo je to identita. Požiadali sme o ňu, formulovali v Žiadostiach v Martine. Uvedomujeme si, čo je to jazyk, vzdelanie, veda, kultúra a z toho prameniaca politická svojbytnosť. Preto sme takí úzkostliví na školstvo a budujeme ho, dávame doň nemalé prostriedky, aby bolo dostupné všetkým, kvalitné a zdrojom duševných hodnôt, o ktoré sa môže oprieť každé politické snaženie.
A predsa sa našla skupina obyvateľov, ktorí vyjadrili pochybnosti. Dokonca štrajkami. Narobili tak starosti rodičom, ktorí museli do práce a zrazu nebolo jasné, čo s deťmi, keď sa v škole neučí. Aj intelektuáli v televíznych debatách vyjadrili nesúhlas so štrajkami. Pri rozoberaní stavu financií, či krízy v Európe sa dotkli až stavu hutníctva vo svete a predaja Východoslovenských železiarní.
Odborári síce vyjadrili nespokojnosť, že žiaci nemajú rešpekt k učiteľom, keď ich vidia, ako si musia privyrábať, lebo platy sú mizerné, ale zasa vedeli s vládou v krehkých debatách balansovať na ich zvýšení. Taký tenký ľad, že to radšej ani nezverejňovali, aby sa učitelia nebáli. Určite im nastúpia nabudúce do autobusov odvážnejšie, pretože - povedzme si to na rovinu, učitelia sú cez platy manipulovateľní, ale nikto sa im súdmi, ani peňažnými sankciami nevyhrážal.
