V našej verejnosti ešte stále prežíva akási poddanská mentalita, brániaca plnšie a všestrannejšie využívať možnosti slobodného, demokratického priestoru na silný a dôsledne organizovaný tlak zdola, ktorý by naša vrchnosť nemohla prečkať a pokračovať vo svojom „obvyklom biznise“.
Rok 1998 bol plný neistoty aj nádeje a po septembrových parlamentných voľbách sa väčšine obyvateľov Slovenska, ktorá si mohla zhlboka vydýchnuť, javil ako úspešný, menšine ako pravý opak, ale tak to už v politike, a nielen na Slovensku býva. Nová vládna koalícia vedená Mikulášom Dzurindom, ktorá sa sformovala po voľbách, uvoľnila Slovensku po štyroch strastiplných rokoch s prehlbujúcou sa izoláciou našej krajiny v dôsledku Mečiarovej politiky za asistencie dvoch menších obskúrnych strán novú, nádejnejšiu cestu do budúcnosti.
Bez tejto politickej zmeny – a zmena bola hlavným sloganom najsilnejšieho opozičného zoskupenia piatich strán, pôvodne Slovenskej demokratickej koalície (SDK) – by sa naša krajina motala na európskej periférii, mimo Európskej únie a Atlantickej aliancie, s ťažkými dôsledkami pre náš hospodársky a spoločenský život. V najhoršom prípade by nás čakal osud Lukašenkovho Bieloruska či Miloševičovej Juhoslávie. Osobitne treba na tomto politickom zvrate oceniť aj to, že Slovensko si s „akútnym“ mečiarizmom dokázalo poradiť samo, bez toho, aby sme bezradne vykrúcali hlavy do zahraničia očakávajúc spásu zvonka. Aj takto sa v ťažších chvíľach demonštruje svetu a sebe samým samostatnosť a suverenita...
