Ľudia na Slovensku rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty.
Chcel by som v týchto pohnutých dňoch pripomenúť, že pána Ivana Gašparoviča zvolilo za prezidenta Slovenskej republiky 1 234 787 občanov. Ja som ho nevolil.
Všemožne som sa usiloval, aby sa prezidentom nestal, upozorňoval som na to, aký je to človek a politik, dokonca som do kampane proti nemu investoval vlastné peniaze. Nestačilo. Výsledok volieb som rešpektoval, pretože boli slobodné a právoplatné.
Hoci si cením každú občiansku iniciatívu, myslím si, že internetové odvolávanie prezidenta je strata času.
Odvolať sa ho nepodarí na webe a už vonkoncom nie v parlamente, hoci, chvalabohu, zúfalá opozícia sa aspoň trocha rozhýbala a ožila, hoci je to skôr zápas prízrakov a karikatúr ako dôveryhodných osobností.
Ja nevidím nijaký rozdiel v tom, keď mi o spravodlivosti a boji proti korupcii rozprávajú Počiatek alebo Kaník.
V slzách pri televízore
To, čo zažívame teraz, pretrvá zrejme veľmi dlho. Systém parazitovania mocných na štátnych peniazoch sa vžil, zapustil hlboké korene a väčšine spoločnosti zjavne vyhovuje.
Občania nechcú vziať zodpovednosť za vlastné životy do svojich rúk. Demokracia sa akosi neujala. Vraždy, krádeže, podvody - nikomu to neprekáža.
Naši ľudia nevedia žiť v prítomnosti. Rojčia o minulosti a desia sa budúcnosti, ale to, čo je dnes, im v slzách pri televízoroch uniká pomedzi prsty. Aj náš premiér je človek minulej éry a stavia na istoty, že dobre už bolo a masy ho za to milujú. Ach, ako fajn bolo ešte včera!
