Presne pred sto rokmi sa narodil v Dúbravke pri Prešporku Gustáv Husák. Tvrdý muž, ktorý vydržal mučenie v komunistickom väzení, kam ho hodili jeho súdruhovia. Aj po desiatich rokoch za mrežami zostal presvedčeným komunistom a trpezlivá túžba po moci ho vyniesla až na najvyššie stranícke a politické posty v socialistickom Československu.
Po roku 1970 nemal nikto v tejto krajine väčšiu moc, napriek tomu po novembrovej revolúcii zmizol z verejného priestoru zo dňa na deň a jeho životné osudy zostávajú dodnes skôr záhadou.
Husákova odbočka
Pred hlavnou stanicou v Bratislave vášnivo debatuje chumeľ taxikárov. Pýtam sa ich, čo zostalo v meste po Gustávovi Husákovi. „Husákova odbočka,“ zaznieva niekoľko hlasov naraz. Muži sa však nedokážu zhodnúť, prečo sa odbočke z Pražskej cesty do Horského parku tak hovorí. Tučný muž s cigaretou a tvrdým bratislavským prízvukom má jasno. „Tá sa stavala kvôli Husákovi. Aby to nemusel obchádzať cez Patrónku.“ Druhý taxikár nesúhlasí. „To bolo tak, že si to vodiči skracovali a policajti tam jedného kasírovali. A išiel okolo Husák s kolónou do Dúbravky a pozastavil sa nad tým, prečo tam nie je postavená odbočka. Tak ju tam postavili a to je tá Husákova.“
Gustáv Husák sa už stal súčasťou mýtov. Jeho meno nesie neoficiálne aj krčma v Dúbravke, ktorá stojí v rovnakej ulici ako Husákov rodný dom. Hoci do tej krčmy podľa pamätníkov nikdy nechodil. Aj v Prahe existuje podobná legenda. Těšnovskému tunelu pod vtedajšou budovou ÚV KSČ (dnes ministerstvo poľnohospodárstva) sa hovorí Husákovo ticho. Legenda hovorí, že ho prezident dal postaviť práve preto, aby hluk prechádzajúcich áut nerušil komunistické zasadnutia.
Plevzove peniaze
S legendami o bývalom prezidentovi kontrastuje jeho nenápadný hrob v Dúbravke. Pod rozložitými javormi leží sám. Osamotený ako na konci svojho vládnutia. Mnoho ľudí mu tam asi dnes kvety neprinesie. Možno sa ukáže niekoľko príbuzných alebo výstrední komunisti.
Iste si však spomenie Husákov životopisec a blízky spolupracovník Viliam Plevza. O svojom šéfovi dnes hovorí oveľa zaujímavejšie veci, než ktoré napísal pred viac ako dvadsiatimi rokmi v knihe Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril. „Ja som Husáka nikdy nevidel s peňaženkou. Bol silný fajčiar a často mu došli cigarety. Tak si odo mňa požičal peniaze, poslal šoféra po cigarety a tým sa to skončilo. Nikdy mi tie peniaze nevrátil.“ Plevza spomína, že Husák fajčil Phillip Morris, ale zdali sa mu veľmi slabé. Tak ich kombinoval s partizánkami. Morrisky skôr ponúkal hosťom.
Husák bol podľa Plevzu v normálnom živote veľmi nepraktický človek, ktorý sa zaoberal len politikou a sám si nevedel uvariť ani čaj. O jeho domácnosť sa po celý čas starala Helena Kyselicová, ktorá u Husáka pomáhala od konca tridsiatych rokov minulého storočia. „Neviem si Husáka predstaviť, že by si napríklad vedel uvariť párky.“
Husák mal podľa svojho životopisca minimálne životné nároky. Vilu v Horskom parku si zaobstaral za peniaze, ktoré dostal ako odškodnenie za väzenie. Rovnako ako automobil. „Do konca života si už nič iné nekúpil.“ Pravda asi tiež je, že ako prezident a šéf komunistov nemusel zo svojho minúť ani korunu. Na čo míňal peniaze, Plevza netuší. „Asi to nechal deťom.“
Pre Husáka bola typická istá skromnosť až askéza. Bývalý vysokopostavený komunista a neskorší disident a Husákov väzeň Miroslav Kusý sa domnieva, že to bol dôsledok väznenia. S Husákom sa stýkal ako člen ÚV KSS v šesťdesiatych rokoch a spomína na neho ako na studeného, chladného človeka. „On sa stal ľudským, len keď prišlo na rad občerstvenie, nejaká tá desiata alebo pečené delikatesy. Možno aj preto, čo si vytrpel v kriminále, tak to jedlo intenzívnejšie prežíval. Vtedy bol taký ľudskejší, ale to bolo všetko.“
Pelerína od Brežneva
Neďaleko bratislavského jazera Štrkovec žije v prízemnom byte sa zamrežovanými oknami dôchodkyňa obklopená škatuľkami cigariet. Fajčí možno viac než Husák, ale viac ako na svojho niekdajšieho kolegu z redakcie Kultúrneho života spomína na druhú Husákovu manželku Vieru. Jej dôverná priateľka Hilda Holinová. „Viera bola taká Husáková spätná väzba. Je to smiešne, ale vtedy sa napríklad z trhu stratili podprsenky a ona to povedala Gustávovi. Ten sa strašne rozčúlil a dokonca v nejakom prejave povedal, že treba urobiť nápravu. A naozaj, podprsenky sa znovu objavili.“
Aj Holinová si vybavuje Husáka ako človeka, ktorý korunu nepustil. Svojej žene na živobytie ani výchovu detí neprispieval. „Raz to Viera úchytkom spomenula. Jej síce nosil úžasné dary, ale to boli dary od štátnikov, ktorých Gusto navštevoval. Ona mala jednu krásnu pelerínu od Brežneva, tulenia bola. A potom od Fidela Castra krokodíliu kabelu.“
Aby však nedošlo k omylu. Gustáv Husák nebol len starý podivínsky pán v obleku a s horiacou cigaretou v ruke. Bol predovšetkým strojcom normalizácie a jej tvárou, hoci sa jeho úlohu snažia niektorí zľahčovať a skôr vidia Husáka ako obeť. Asi aj preto ho inak hodnotia Česi a inak Slováci. Napríklad aj Ján Čarnogurský, ktorý za Husáka skončil vo väzbe, ale ako premiér slovenskej vlády išiel Husákovi na pohreb. „Sedel za to, že chcel pre Slovensko väčšie právomoci a to je pre mňa ako pre Slováka v poriadku.“
Gustáv Husák zomrel 18. novembra 1991 a jeho smrť si dobová tlač pripomenula len okrajovo. Keby nebolo sporu o posledné pomazanie z rúk Jána Sokola, hovorilo by sa o ňom ešte menej. Pochovaný je na malom cintoríne na okraji Bratislavy. V hrobe leží sám a na náhrobku nie je okrem mena, dátumu narodenia a úmrtia ani slovo. Žiadna zmienka o minulosti. Ideálne podhubie pre ďalšie legendy.
(Autor je redaktorom Českého rozhlasu, autor knihy Jánošíci s těžkou hlavou)
