Na budúci pondelok bude v Japonsku sviatok. Mnohí mladí ľudia budú oslavovať dovŕšenie veku dvadsať rokov. To je v Japonsku oficiálna hranica dospelosti.
Pred päťdesiatimi rokmi ustanovil zákon tento sviatočný deň s cieľom, aby si mladí ľudia uvedomili svoj vek ako významný medzník v živote. Už budú musieť žiť na vlastnú zodpovednosť.
V tento deň organizuje každé mesto slávnostný ceremoniál. Mladým dospelým sa prihovorí primátor alebo iná významná osobnosť mesta. Každý dostane na pamiatku suvenír a súčasťou slávnosti je kultúrny program.
Keď človek dosiahne vek dospelosti (viem, že na Slovensku je to osemnásť rokov), môže už beztrestne piť alkohol a fajčiť. Preto sa na oslavách v Japonsku občas stane, že niektorí účastníci sa opijú a vyrobia nejaký škandál. Pokrikujú na rečníkov alebo pískajú.
Takéto správanie je vlastne úplne v rozpore s oslavou dospelosti. To si však čerstvo dospelí výtržníci väčšinou neuvedomujú. Sú známe prípady, keď musela dokonca zasahovať polícia. A je to aj dôvod, prečo v posledných rokoch klesá záujem mladých ľudí o účasť na oslavách. V mnohých mestách už zvažujú, či vôbec má zmysel pokračovať v tejto tradícii.
Stanoviť vek dospelosti v štáte je potrebné pre určité právne úkony. Prakticky sa však dospelosť nedá presne odmerať, lebo niektorí ľudia dospievajú mentálne oveľa skôr, iní neskôr. Niektorí šestnásťroční sú už zrelí, iní tridsaťroční ešte nedospelí. Existuje viac pohľadov alebo definícií dospelosti. Ak uvažujem o sebe, neviem ani presne povedať, kedy som dospel. Dokonca si niekedy myslím, že ešte nie som celkom dospelý.
V Japonsku často počujem slovné spojenie "dospelé deti". Vzniklo v Amerike, ale v Japonsku ho chybne interpretujú. Prekladajú ho ako: dospelí vekom, správaním však stále detskí. Týmto slovným spojením sa však pôvodne označujú ľudia, ktorí vyrastali v disfunkčnej rodine. Napríklad v takej, kde boli rodičia alkoholici a nedali deťom lásku a starostlivosť, ktorú majú úplne prirodzene, bez špeciálnych zásluh dostať.
Sú to deti, ktoré z rozličných dôvodov nevyrastali ako deti, museli sa pretĺkať životom a predčasne dospeli. Takéto deti si z detstva do dospelosti v sebe nesú traumu, ktorá im spôsobuje aj v ďalšom živote problémy. Nemajú sociálne zručnosti, nevedia si budovať medziľudské vzťahy.
A v Japonsku máme teraz aj iný problém: Deti majú deti. Rodičia sami ešte nie sú dospelí alebo zrelí, a preto nevedia, ako sa venovať svojim potomkom. Necítia zodpovednosť, často sa stáva, že bábätko nechajú doma bez dozoru, idú na nákupy alebo do herne, lebo v materialistickom Japonsku sa dajú míňať peniaze prakticky nepretržite.
Mnohí Európania si myslia, že Japonci žijú spirituálny život v harmónii s ostatnými ľuďmi. V skutočnosti je súčasný moderný život v Japonsku úplne opačný. Žijeme v materiálnom prebytku obklopení nespočetnými možnosťami zábavy a rozptýlenia.
V týchto podmienkach vyrastajú totálne materialisticky založení ľudia, pre ktorých je materiálny dostatok najdôležitejšou vecou v živote. Stojí na prvom mieste, pred medziľudskými vzťahmi a komunikáciou s ľuďmi.
Preto sú Japonci stále veľkými deťmi. Čoraz častejšie sa však ozývajú hlasy, že sa musíme vrátiť do čias, keď sme žili prirodzenejšie a dôležitejšia ako matéria bola rodina a dobré vzťahy.
