Všetci sme programátori. Lebo čo je program? Stanovený plán činnosti. Určený sled udalostí. Vytlačené, rozposlané oznámenie akcie. Kroky, ktoré vedú k vopred stanovenému cieľu. Žijeme v takých časoch. Ony totiž vždy sú nejaké časy.
Obdoba týchto čias dáva veľkému aj malému alebo málo zvrásnenému mozgu možnosť predstavovať sa, predkladať niečo aj čokoľvek, vnucovať sa do všeobecne pospolnej pozornosti, navrhovať, odsudzovať, predkladať, opľúvať, tvoriť niečo aj čokoľvek. Nástroje na prezentáciu niečoho, seba alebo čohokoľvek sú k dispozícii nie iba zdatným príslušníkom starších vekových kategórií. Trebárs aj členom zborov, ktorým by podľa tradície mala náležať úcta, somárom, umelcom, hysterkám, vrahom.
Možnosť nielen „odkomunikovať“, ale aj dorábať sa, je dostupná všetkým. Romantik skučí „technika obrovská, kultúry niet“. Salónny anarchista skučí „slobodný internet“. Alternatívec skučí „príroda“. Politik skučí „zrada a neslušnosť“. Kto neskučí, prezentuje vyrobenú potravu, citáty, city, obrázky. Niekto burcuje, iný káže.
Ľahkosť komunikácie sa v prvom pláne môže zdať niekedy neznesiteľná. Podvrhy a myšlienky, vydávané za vlastné, majú krátke trvanie; skučanie je nákazlivé; city otravné, správy nepríjemné. Nič nové pod slnkom od čias Šalamúna, len nástroje sú iné. Nová je (zatiaľ) absolútna sloboda prejavu bez pravidiel. Zákony všeobecne sú totiž nutné pre hlupákov a darebákov. Bez pravidiel nesieme desivú zodpovednosť, čo dokáže málokto. Ďalšiu desivú zodpovednosť nesieme za svoj mozog. Vo virtuálnom svete sa programovaním seba samých zúčastňujeme na obcovaní a súťaži o uznanie a výlučnosť len mozgom.
