Posledné týždne úradovania doterajšieho českého prezidenta sa nesú v znamení mimoriadne vyostrenej vlny nesúhlasu. Václav Klaus bol v minulosti často terčom ostrej kritiky. Náhodne sa môžeme zmieniť o jeho niekoľkomesačnom blokovaní schválenia Lisabonskej zmluvy, štipľavých poznámkach o nezmyselnosti teórie globálneho otepľovania či ostrých útokoch proti registrovanému partnerstvu homosexuálov.
Nikdy predtým však nepôsobil Klaus tak osamelo, ako po svojom rozhodnutí o rozsiahlej amnestii. Trošku to pripomína ten „slávny“ kôl v plote Miloša Jakeša zo záveru éry komunistického režimu.
Antiklausovskú vlnu nepodporuje len povestný hlas ľudu alebo početný tábor jeho intelektuálnych odporcov. Súčasťou vlny nesúhlasu sú i mnohí z tých, ktorí s Klausom vo viacerých iných veciach názorovo harmonizovali. Amnestijná tučná čiara za trestným stíhaním v niektorých citlivo vnímaných starších kauzách je i pre týchto ľudí ťažko pochopiteľná.
Kontroverzná bodka za prezidentským pôsobením, podfarbená emocionálnymi reakciami v podobe snímania obrazov Klausa na niektorých obecných úradoch a školách však nebráni krátkej bilancii. Toto zhodnotenie si všíma viac než dve dekády od chvíle, keď sa Klaus v roku 1989 vrhol do politiky, nielen jeho pôsobenie v prezidentskom úrade.
