Dávno som sa tak nezasmial, ako keď som si vypočul záznam z vystúpenia Ivana Gašparoviča komentujúci jeho vlastné pôsobenie na pôde OSN.
Odkázať celému svetu, že ho zastrešuje organizácia spojených nádorov-názorov-národov, je štylistická klauniáda na úrovni svetových klasikov.
A hoci táto slovná hra funguje len v niektorých slovanských jazykoch, je to priama antitéza rímskeho veni-vidi-vici. A metaforický potenciál má obrovský. Škoda len, že nebola dielom jasnej mysle...
Ale teraz vážne. Neznamená to, že keď môj veselý šok pominul, nezačervenal som sa. Hneď dvakrát. Raz za svojho prezidenta, druhý za to, že sa mu smejem. Uf, naozaj na to nie som hrdý.
Problém sme my
Naším problémom nie je Ičo, ako prezidenta dôverne a dôrazne oslovil Miroslav Kusý. Ičo Blatník – tak terajšiemu prezidentovi Slovenskej republiky hovorili kolegovia pred rokom 1989.
Masívne kšeftoval s blatníkmi, čo bol vtedy úzkoprofilový tovar. Staršie ročníky prosím o priblíženie skutkovej podstaty tohto termínu tým neskôr narodeným.
A hoci sa zrejme niečo z podstaty toho rýchlo hrdzavejúceho klampiarskeho tovaru zažralo aj do osobnosti nášho pána prezidenta, neklaďme to za vinu jemu. Lebo problémoví sme my voliči „menšieho zla“.
Pre tých, ktorí nevedia, o čom hovorím, krátky exkurz do roku 2004. Vtedy sa do druhého kola prezidentských volieb prebojovali dvaja luxusní reprezentanti väčšieho zla – Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič. Áno, víťaz volieb Vladimírovi Mečiarovi nesiahal ani po pás. V ničom. Nie je to vyjadrenie obdivu. Obludy neobdivujeme.
Je to frustrované priznanie, že naozaj nebolo koho voliť. Ale v prvom kole boli najmenej dvaja kandidáti, ktorí by nás dnes určite „ičovsky“ neunavovali. Hovorím o Martinovi Bútorovi a Františkovi Mikloškovi.
V Čechách v poslednom čase na protest proti posledným aktivitám dosluhujúceho prezidenta zvešiavajú jeho portréty. Ak by sme mali porovnateľne reagovať, museli by sme steny, na ktorých visí podobizeň Ivana Gašparoviča, zvaliť.
Čo chcem od dospelých
Aby bolo jasné. Súčasný prezident Slovenskej republiky nie je idiot, dement ani zločinec. Je zbabelec. Takže horšie to byť nemôže.
Toto zistenie nie je pointou tejto state. Je jej smutným východiskom. Z tejto situácie sa dá iba vyspať. Konkrétne ešte asi päťstokrát a kto má sklony k exaktnosti, môže začať strihať meter.
Druhým východiskom tejto state je autorovo zistenie, že cestou z východu Slovenska na jeho západ je biele pečivo od mesta k mestu chutnejšie. Zo západu na východ Slovenska je zase takáto postupnosť spojená s chlebom.
Preto si nenechám ujsť príležitosť, aby som si pri rannom nákupe v rodnej dedine chlieb nekúpil. Na Spiši ho vedia upiecť veľmi chutný. Vypýtal som si polovicu. Vedúca predajne mi tvrdila, že oni na polovicu prekrojený chlieb predávať nemôžu. ... preboha, prečo? Začala sa vyhovárať. Na hygienu, na predpisy...
Tak som ju požiadal, aby mi ten predpis, to nariadenie okresného hygienika ukázala. Sklapla, vzala nôž a s frflaním, že komu teraz ona tú druhú polovicu predá, mi bochník rozpolila. Ešte ho nedokrájala, a o druhú polovicu sa prihlásila teta Mariena z vyšného konca.
Až keď som vyšiel na ulicu, uvedomil som si, čo mi na správaní vedúcej prekážalo najviac.
V čase môjho detstva svet dospelých stál na pevných nohách. K tomu patrila aj skutočnosť, že keď sa zjavil problém, dospelí sa nevyhovárali. Riešili ho.
Nie vždy rozhodovali tak, že sa mi to páčilo, ale za ich rozhodnutiami stáli v zákryte zodpovednosť, zásadovosť a vážnosť.
Ja viem, že je to môj problém, že si svet svojho detstva idealizujem. Všade na Slovensku sa nájde chlieb chutný aj úplne nemožný. A nejde mi o tú polovicu chleba. Ide o to, že v obchode si chcem kúpiť toľko chleba, koľko potrebujem, nie liečiť sa z naivného idealizmu.
Od prezidenta chcem, aby prezidentoval a nie bavil ma festivalmi výhovoriek postavených na vedomom klamstve.
Ako to vysvetliť?
V Čechách v poslednom čase na protest proti posledným aktivitám dosluhujúceho prezidenta zvešiavajú jeho portréty. Ak by sme mali porovnateľne reagovať, museli by sme steny, na ktorých visí podobizeň Ivana Gašparoviča, zvaliť.
Nejde oňho, ide o náš kredit voličov a občanov. O elementárnu schopnosť zvoliť nasledujúceho prezidenta.
Ak sa ako občania nechceme pre tento úkon diskvalifikovať, je najvyšší čas povedať tomuto starému... tomuto človeku zaskočenému príbehom vlastného úspechu, že už ho máme plné zuby.
A nehaňte mňa za tento príkry slovník. To Ivan Gašparovič vo funkcii predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, na pôde najvyššieho zákonodarného orgánu svojho času vypustil tieto smradľavé verbálne holuby do verejného diskurzu. Prečo by práve v jeho prípade bič nemal na konci plieskať?
Nepáči sa mi, že mladí a draví tvorcovia majú potrebu neúctivo komentovať osobu prezidenta. Ale vyčítať to im by bola do neba volajúca hlúposť.
Nemám už malé deti, aby som im musel vysvetľovať, prečo sa tí ujovia na videu posmievajú pánu prezidentovi, keď pani učiteľka v škole hovorila, že je zosobnením autority našej krajiny a sme povinní preukazovať mu úctu.
Ale keby som deti vo veku, keď kladú takéto otázky, mal, bolo by predo mnou niekoľko možností. Ani jedna by nebola víťazstvom.
Alebo by som im začal habkavo vysvetľovať nevysvetliteľné a tým ich ešte viac zneistil, alebo by som mávol rukou, aby neotravovali a ony by poslúchli a nabudúce by si šli po názor za niekým iným. A ešte by som ich mohol okríknuť, nech si nedovoľujú, lebo ja som tu šéf a nech sa radšej idú pozrieť, či už majú úlohy, upratanú izbu a umyté zuby.
Čo je na dne?
Koho mi to pripomína? Áno, správal by som sa podobne ako tá predavačka v mojej rodnej dedine. Ale ona aspoň nie je prežratá aroganciou. Ona mi nakoniec ten chlieb prekrojila.
Keď sme už pri chlebe – ja viem, že keď som zverejnil tento článok, chlieb lacnejší nebude. Ale bude mi viac chutiť. Lebo som si ho zaslúžil. Pred sebou i pred svojimi deťmi. Aj keď už sú dospelé a na moje vysvetľovanie pojmu najvyššia autorita dávno odkázané nie sú.
Mne naozaj neprekáža, že sa prezident mýli. Že je politicky, spoločensky i mentálne ťarbavý. Rozčuľuje ma, že zakaždým, keď niečo vyvedie, začne zatĺkať ako malý chlapec. Ukazovať prstom na všetkých okolo. Naposledy v reakcii na výzvu Miroslava Kusého na jeho odstúpenie.
Ak to, čo na verejnosť po búrke v šerbli prezidentskej kancelárie kvôli Kusého výzve vyšplechlo, je len pena Ičových dní, nechcem si predstaviť, čo sa usadilo na dne jeho duše a pätolízačských duší, ktoré za ním v zákryte stoja.
Ja už nechcem takého prezidenta. Nabudúce už nie. Bodka.
A teraz idem strihať meter.
Silvester Lavrík (1964) je spisovateľ, dramatik a režisér. Naposledy mu vyšla kniha Zu.
Väčšina kandidátov z českých prezidentských volieb by si na Slovensku našla niekoho podobného, píše Marek Chorvatovič
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Do finále českých prezidentských volieb postúpili knieža a hulvát, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Česko má dobrú šancu mať slušného prezidenta, ktorý nebude porušovať ústavu a pravidlá hry, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Ak Smer neschváli program mimoriadnej schôdze, veľmi mu to neublíži, píše Tomáš Gális
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
