Keď si Ivan Gašparovič spomenie, aké bolo pre Václava Havla ľahké odvolať ho, musí byť obzvlášť smutný z toho, aké má on starosti s Jozefom Čentéšom.
No pripomenutie spôsobov, akými sa na území Česka a Slovenska dostával do funkcie šéf prokuratúry, má okrem toho, že človek pochopí trápenie našej hlavy štátu, aj druhý význam – ukazuje, že neexistuje systém, ktorý by u nás nemohol dopadnúť zle.
Za komunizmu a potom až do rozpadu štátu vymenúval a odvolával generálneho prokurátora prezident. Formálne sa síce zodpovedal parlamentu, ale ten mal možnosť len navrhnúť prezidentovi jeho odvolanie.
Výhodou modelu je, že napríklad Ivana Gašparoviča možno kedykoľvek odvolať. Nevýhodou, že Ivan Gašparovič sa môže stať prezidentom.
Samostatné Česko sa vydalo iným smerom a namiesto prokuratúry zaviedlo systém štátneho zastupiteľstva.
Parlament ani prezident do neho nemajú šancu zasahovať vôbec, najvyššieho štátneho zástupcu vymenúva vláda, vrchných štátnych zástupcov minister. Každý z nich môže byť odvolaný kedykoľvek.
Výhodou systému je, že keď sa stane niečo ako Glance House, situácia sa dá do dňa vyriešiť. A pri priaznivej konštelácii sa môže rýchlo vyšvihnúť niekto ako Lenka Bradáčová, ktorej sa pri pohľade zvonka darí hýbať aj s veľkými kauzami.
Ale keď si predstavíte, že ministrom spravodlivosti bol nedávno Štefan Harabin, tak to je človek ešte vďačný aj za Trnkovo nedotknuteľné postavenie.
Rovnako tak by bolo fajn mať generálneho prokurátora nezávislého od Smeru, ktorý už v krajine ovláda všetko.
Ponaučenie? Dobré pravidlá hry sú dôležité, ale majú svoje limity. Nakoniec rozhoduje, či máte vo funkciách Havla a Bradáčovú, alebo Gašparoviča a Trnku.
