Hoci by mohlo emocionálne pohnutie Roberta Fica nad postojom opozície a aktivitami časti občianskej verejnosti v kauze Gašparovič prekvapiť, opak je pravda. Je totiž zakódovanou súčasťou našej politickej kultúry.
Na druhej strane spontánna nespokojnosť verejnosti nad konaním prezidenta predsa len môže znamenať nádej na zmenu v doteraz poddanskom nazeraní na politickú elitu.
Keď sa v škole diktuje
Vysvetlenia politickej kultúry bývajú často zjednodušované len na formu správania sa politikov, pritom jej význam je oveľa širší.
Označuje totiž súbor hodnôt a emocionálnych i racionálnych postojov k organizácii politického systému celej spoločnosti. Nie je tvorená náhodne, ad hoc v určitom momente, ale je výsledkom dlhodobého pôsobenia rozličných faktorov.
Historickou skúsenosťou, spôsobmi politickej socializácie, výchovou v rodine, ale napríklad aj prístupom učiteľov k slobodnej diskusii svojich žiakov.
Ak sa v školách málo diskutuje, bude neskôr diskusia absentovať aj vo verejnom priestore. Ak sa predovšetkým diktuje, skôr si ľudia privyknú na diktát aj v dospelosti.
Aj preto existujú štáty, kde obyvatelia preferujú demokratické hodnoty a naopak štáty so sklonom akceptovať diktátorské formy spravovania vecí verejných.