Rád by som napísal, že denník SME som ja, ale nebola by to pravda. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí denne v novinách robia tú zložitú vec, že zapĺňajú prázdno slovom. Sú to čitatelia, ktorí to zaplnené prázdno čítajú.
Je to Karol Ježík, môj priateľ, ktorý odišiel bez toho, aby sa s nami rozlúčil. Pamätám si, ako som ho držal za ruku pri jeho nemocničnom lôžku, a sestričky si mysleli, že som liečiteľ, ktorý dokáže urobiť zázrak.
Pamätám si náš súboj o demokratickú povahu zmafianizovanej spoločnosti. Chvíľu, keď nám v Concordii zastavili tlač. Našu prvú vlastnú tlačiareň, prvé regionálne noviny.
Po Karolovom odchode Milan Šimečka so svojou obavou o spoločnosť, skepsou a darom rozširovať vychodený priestor o nové pohľady a súvislosti.
Po ňom Matúš Kostolný, ktorý v ťažkej situácii udržal redakciu pohromade a úspešne vstúpil do digitálnej éry.
Nedávno som videl fotografiu zo záhrady na Mýtnej ulici, kde sme pred dvadsiatimi rokmi začínali. S Karolom sme tam zasadili platan. Dnes je z neho veľký strom.
Ponúka sa paralela s denníkom SME, áno, sme silnejší ako pred dvadsiatimi rokmi, vďaka množstvu ľudí, ktorí prešli naším územím prázdna a zaplnili ho myšlienkami.
Myšlienkami nezávislých novín, ktoré obhajujú rovnosť šancí pre všetkých.
