„Tým dňom je už koniec,“ povedal minulý mesiac francúzsky prezident Francois Hollande, keď sa ho opýtali, či francúzski vojaci zasiahnu proti islamistickým rebelom, ktorí obsadili severnú časť Mali.
Lenže tým dňom nebol koniec nadlho. Minulý piatok Francúzsko do tejto západoafrickej krajiny poslalo stíhacie bombardéry, aby zastavili islamistov v ich ťažení na hlavné mesto.
„Nálety neustále pokračujú,“ povedal francúzsky minister obrany Jean-Yves Le Drian. „Prebiehajú práve teraz, budú pokračovať dnes v noci aj zajtra.“ Niekoľko stoviek francúzskych vojakov je už v krajine a ďalších 2500 má nasledovať. Na budúci týždeň majú doraziť aj vojaci zo susedných krajín – Nigérie, Beninu, Burkiny Faso, Nigeru a Toga. V Mali sa začala skutočná vojna.
Skončí sa to ako v Iraku?
Napriek odstrašujúcim skúsenostiam z Afganistanu a Iraku tu máme ďalšiu západniarmi vedenú vojnu v moslimskej krajine. Malijská vláda požiadala Francúzov o pomoc a v pondelok už Bezpečnostná rada OSN jednohlasne podporila francúzsku vojenskú intervenciu.
Za vedenie vojny bude teoreticky zodpovedná malijská armáda, ale všetci vedia, že je nepoužiteľná. V skutočnosti je jej prítomnosť na bojisku zvyčajne kontraproduktívna, pretože je brutálna, vojensky nekompetentná a náchylná na panické úteky. Aj ostatné africké sily majú premenlivú kvalitu a tak je zrejmé, že o výsledku vojny rozhodnú francúzske jednotky, obzvlášť letecké. Takže odhryzlo si Francúzsko viac, než dokáže prehltnúť? Skončí sa to ako v Afganistane a Iraku?
Podporovatelia tejto vojny ju radšej porovnávajú s intervenciou v Líbyi, teda s ďalšou primárne francúzskou akciou. Táto analógia sa im páči viac, pretože zásah v Líbyi sa skončil znesiteľne zvrhnutím diktátora, demokraticky zvolenou vládou a bez západných obetí. Lenže rozdielov medzi Líbyou a Mali je viac než podobností.
Líbyjskí rebeli sa snažili krajinu zbaviť bláznivého diktátora bez priateľov a zdemokratizovať spoločnosť. Rozhodnutie zasiahnuť vzniklo v Paríži počas dvoch hektických dní, keď sa ukázalo, že Kaddáfího žoldnieri boli pripravení dobyť Benghází a zmasakrovať rebelov. NATO účinkovalo ako rebelské letectvo, ale na zemi nebojovali západné pozemné jednotky. A fungovalo to.
Aj o Mali sa opäť rozhodlo v priebehu pár dní a opäť bolo hýbateľom Francúzsko. Británia opäť poslala nejakú pomoc (transportné lietadlá, ale nie pozemné jednotky či bojové lietadlá) a Spojené štáty poskytujú diskrétnu logistickú podporu (americké letectvo poskytlo francúzskym lietadlám na ich ceste do Mali tankery na dopĺňanie paliva vo vzduchu). Ale tu sa podobnosti končia.
