o politiku, o účasť pri spolurozhodovaní. To je nepriama odpoveď na častú kritiku demokratických inštitúcií euroatlantického spoločenstva: možno proti nim protestovať, na ulici i v médiách, reálne i virtuálne, možno ich však aj ovplyvňovať, zlepšovať, meniť ich personálne obsadenie.
Voľby mali napokon dynamickejší priebeh, ako sa spočiatku zdalo. Jeden z posledných prieskumov, o ktorom sa pri všeobecnej, priam rituálnej povolebnej kritike prieskumných sond veľmi nehovorilo (išlo o agentúru SANEP), potvrdil silnú pozíciu Miloša Zemana, zaznamenal však klesajúce vyhliadky pre Jana Fischera a naopak rastúce šance pre Jiřího Dienstbiera a Karla Schwarzenberga.
Skutočne, v posledných týždňoch pred hlasovaním sa česká verejnosť prebudila. Môžeme predpokladať, že ju k tomu pomkla sporná amnestia prezidenta Klausa, ktorá pripomenula, že post prezidenta nie je iba formálny. Môžeme sa domnievať, že si voliči v priebehu debát urobili vyhranenejší obraz o jednotlivých kandidátoch.
S blížiacimi sa voľbami začali možno viacerí väčšmi vnímať symbolickú rolu hlavy štátu: aká osobnosť zasadne na päť rokov na Hrade? Môžeme si všimnúť rolu médií a obrovské nasadenie sociálnych sietí v prospech kniežaťa Schwarzenberga. Nemali by sme však prehliadnuť jeden z kľúčových momentov: ľudia odmietli prijať stereotypne vštepovanú predstavu súboja medzi favoritmi Fischerom a Zemanom, vzopäli sa proti tejto zdanlivo neodvratnej voľbe a dosiahli obrat.
