Ukazuje, že slovenská politika je nadlho zaľudnená hlasmi, ktoré zháňajú peniaze vlastnou hlavou, kupujú Elektry za zázračné predaje akcií, ktorých nahrávky a spisy kolujú v oligarchických a vydieračských kruhoch.
Ak by Zafod Bíblbrox pristál na Slovensku len so Stopárovým sprievodcom po galaxii vo vrecku a babylonskou rybkou v uchu, možno by aj Robertovi Ficovi uveril, že hlavným zloduchom kauzy Čentéš je zlepenec, ktorý neakceptovateľne útočí na vznešenú hlavu štátnosti.
Premiér nemá v politickom priestore dôstojného oponenta jeho monologických posolstiev. To však neznamená, že nehrá v tejto tragikomédii svoj životný demagogický majsterštuk. Každý, kto kauzu Čentéš sledoval aspoň trochu priebežne a tomuto prostrediu rozumie viac než babylonská rybka, si musel všimnúť, že predmetom zákulisných politických hier nebolo Čentéšovo zvolenie do funkcie, ale jeho nezvolenie, a zlepenec hral v celej fraške len epizódnu rolu.
Každá parlamentná voľba je o dohode a odporcovia Jozefa Čentéša museli z tmy zákulisia oficiálnu dohodu bývalej vládnej koalície podmínovať. Na túto špinavú hru využili tajnosť voľby a zopár jedincov, ktorí mali za roky pôsobenia v politike také maslo na hlave, že predstava nezávislého generálneho prokurátora v nich musela vyvolať nočné mory.
Skutoční zloduchovia
Tragická fraška spojená s voľbou generálneho prokurátora teda nediskredituje ani Jozefa Čentéša, ani bývalú vládnu väčšinu (i keď v mnohých iných prípadoch si politici vzájomne ozaj nemajú čo vyčítať), ale zopár jedincov, ktorí nemali ani toľko slušnosti, aby voličom jasne vysvetlili schizofréniu medzi verejnou debatou a ich tajnými ťahmi. A diskredituje i tých, ktorí robili všetko pre bojkot nástupu Jozefa Čentéša do funkcie. Teda na post, ktorý síce veľmi nešťastne, ale legitímne získal nie vďaka, ale napriek špinavej zákulisnej hre.
Skutočnými zloduchmi celej hry sú okrem už spomínaných jedincov tí, čo aktívne pomáhali bojkotu Jozefa Čentéša – teda prezident Gašparovič, strana Smer a Dobroslav Trnka.
Za rétorickým divadlom vidno krásnu zhodu v konaní, jednoznačný cieľ a vzájomnú podporu (napríklad v produkcii podaní na Ústavný súd, ktorými sa navzájom zastrešia a odobria si nečinnosť). Ale i to, ako si dokážu bez bázne a hany stúpať po jazyku, keď to vyžaduje cynická zmena taktiky či zdôvodnenie, prečo nemohol prezident zabiť poľovníka.
Po dlhom čakaní na Ústavný súd prišiel zrazu kotrmelec a nečinnosť sa premenila na šprint s „chybami v systéme“ - s Jozefom Čentéšom a niektorými senátmi Ústavného súdu. Nehovoriac o tom, že „rozhodnutie“ prezidenta hlavy štátu nevymenovať Jozefa Čentéša do funkcie vyzerá, akoby ho písali na Súmračnej alebo v kuchyni u Tomášovcov.
Namiesto presvedčivej odbornej argumentácie v ňom nájdeme len znôšku tvrdení v prospech rozhodnutia veľmi selektívne vytrhnutých z médií a pochybných blogov. Práca hodná podpriemerného komentátora podpriemerného média, nie kľúčového rozhodnutia prezidenta so značným dosahom na charakter krajiny!
Napokon, celá kauza Čentéš je presnou, i keď žalostnou diagnózou krajiny a správou o úrovni rozkladu právneho štátu u nás. Trefne referuje, že politici ochotní podporiť nezávislého „nimi neotestovaného“ kandidáta na generálneho prokurátora budú ešte dlho v menšine vystavení spravodajským hrám s obrovskou finančnou podporou a i tieto nominácie budú skôr odrážať málo odvážny kompromis.
Naznačuje, že cynické záujmy sa nebudú zdráhať použiť žiadne nástroje a právo pre nich bude predstavovať len rohožku, do ktorej si otierajú topánky i práva nás ostatných. Ukazuje, že slovenská politika je nadlho zaľudnená hlasmi, ktoré zháňajú peniaze vlastnou hlavou, kupujú Elektry za zázračné predaje akcií, ktorých nahrávky a spisy kolujú v oligarchických a vydieračských kruhoch a ktorí sa za roky svojej politickej kariéry tak pošpinili, že nemôžu riskovať ani predstavu nezávislého orgánu činného (!) v trestnom konaní. Odhaľuje, že miera ovládnutia štátu súkromnými záujmami hŕstky (state capture) je nepredstaviteľná.
Už len menšinová nádej
Rešpektované ústavné autority (až na jednu, ktorú Ivan Gašparovič zhodou okolností nominoval do Súdnej rady) presvedčivo vyargumentovali, prečo prezident prekročil všetky prípustné medze. Napriek tomu ostáva vďaka podpore Smeru pevne zabetónovaný v paláci.
Plénum Ústavného súdu bez akéhokoľvek vysvetlenia prezidentovi rozšírilo priestor tesne po tom, ako jeho predsedníčka bezprecedentne zaútočila na jedného sudcu v médiách a druhého zavolala na koberček. Na Ústavnom súde prežíva už len menšinová nádej, že právo a ústava dostanú pri rozhodovaní senátov a pléna šancu. S tým padla aj posledná obranná bašta právneho štátu.
To, čo sa momentálne odohráva, je pre právny štát rovnakou ranou, ako amnestie Vladimíra Mečiara či kauza Gaulieder. Ak sa uskutoční nová voľba generálneho prokurátora v parlamente, prípadne jeho následné vymenovanie do funkcie a Jozef Čentéš nedostane reálnu včasnú šancu na spravodlivý proces, práve Ivan Gašparovič a Robert Fico si pri Vladimírovi Mečiarovi natrvalo obsadia miesto medzi tými, ktorí najviac útokmi zdecimovali tento štát. A ak sa občania budú tejto nehoráznej privatizácii vlastnej krajiny nečinne prizerať, potom si právny štát ani nezaslúžia.
Na obranu božích mlynov možno povedať len toľko, že ani brilantná cynická rétorika s krátkodobým triumfom hrubej sily nezaručia, že nebude nasledovať smutný politicky dôchodok v Elektre a desivé miesto v učebniciach histórie.
(Autorka je programovou riaditeľkou Aliancie Fair-play)
Čítajte viac komentárov:
Keďže momentálne nikto nekrachuje a Grécko pýta ďalších iba 5 až 9 miliárd eur, Európe chýba vzrušenie, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Keď je zle, hodí sa odvolať ministra, pôsobí to nekompromisne a odhodlane. Kto by to mohol byť tento rok? pýta sa František Múčka
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Autor: Zuzana Wienk
