Čítam takmer neuveriteľnú správu, ktorá prebehla britskou tlačou. Staršia Belgičanka sadla do auta, zapla GPS navigáciu a chcela sa dostať do 60-kilometrov vzdialeného Bruselu.
Skončila však o 1400 kilometrov ďalej v Záhrebe. Odignorovala pritom cudzojazyčné značky, prešla viacerými hranicami štátov. Neverila vlastným očiam, zmyslom, rozumu, no navigácii áno.
Smejem sa, smejem sa z chuti (lebo o to pri týchto správach ide), no popritom si spomínam aj na to, ako som počas cesty na dovolenku vďaka empatickému hlasu navigácie odignoroval veľké značky a pokojne sa nechal zaviesť do neznámej malej slepej uličky alebo ako som stál v centre Budapešti s mobilom v ruke, stále približoval a odďaľoval mapu úplne stratený, až kým frajerke nedošla trpezlivosť a informáciu bleskurýchle nezískala od prvého náhodného chodca.
