Literárium / Ivan Kadlečík
Keď sa malej a rýchlej poštovej doručovateľke nezmestia zásielky do úzkeho otvoru schránky, položí všetko do prachu prahu dverí a pre istotu zaťaží konskou podkovou, ktorú tam mám položenú. Dnes boli pod kovom podkovy Mihalkovičove Listové tajomstvá II (F. R. & G.) a list od kamaráta. Otvorím náhodou knihu a vidím preklad Osipovej Mandeľštamovej básne Kto našiel podkovu. Také sú reálne zázraky a tajomstvá. Jozef Mihalkovič je kúzelník nekonečnosti slov. Žije v nich a s nimi ako vo vzduchu, dýcha ich, alebo kráčajú s ním ako chlieb či voda.
Tak ten, / kto našiel podkovu, / sfukuje z nej prach
a pretiera ju plsťou, až kým sa nezablyští,
potom / už ju zavesí na prahu, / aby si oddýchla;
a viacej nebude musieť ona vykresávať z kremeňa iskry.
Priateľ mi zase píše z metropoly, že ona i celá krajina sú tu za trest. Trochu ma potom prekvapuje medirytina asi Samuela Mikovínyho z polovice osemnásteho storočia. Zachytil som na nej slová cara patria, drahá vlasť, a dulcis, sladká, Panonia. Tá preliačina medzi Alpami a Karpatami, ktorú pretína Dunaj. Stará rímska provincia, po ktorej krížom-krážom krúžili kopytá keltských, germánskych, maďarských, slovanských koní. Slovania zmäkčili tento priestor svojím jazykom a rečou. Podkovy určite krúžili aj okolo môjho súčasného písacieho stola, občas ich v noci počujem cvendžať, keď nemôžem zaspať. V tejto našej Panónii sa dobre cítil aj Mikovínyho kamarát učenec Matej Bel napriek tomu, že ich ďalší kamarát Daniel Krman sedel za „vlastizradu“, za zradu drahej a sladkej Panónie vo väzení na Bratislavskom hrade. Ten hrad vidno aj na spomenutej medirytine geniálneho Mikovínyho, ktorý pri kartografických prácach a meraniach použil ako centrálnu orientačnú priamku ponad komín môjho domu os Sitno – Bratislavský hrad.
Drahú Panóniu nám tu dnes ničia čertove kopytá hlupákov a nenažrancov, ktorých tu máme za trest. Čím sme sa všetci previnili? Prichádza mi na um staroindické poznanie, vyjadrené jasným pohyblivým kruhom: Ja som ty – ty si ja. Je to otázka? Je to už odpoveď? Keby sme to vedeli, básne by stratili svoj zmysel a nemuseli by sme ani písať slová do vetra, krúžiaceho cez panónske kráže ako podkovy dávnych koní, ktoré majú svoj základ v kružnici, aj keď neuzavretej. Kruh je uzavretý, aj keď nie je.
Všetko pochádza z kruhu a všetko sa doň zmestí.
