Pred dvanástimi rokmi som sa ocitla v gruzínskom pohraničnom meste Batumi. Chátrajúce mesto na pobreží Čierneho mora, prázdne obchody, rozbité cesty. A jeden výstavný park s kolotočmi, bambusovým hájom a palmami, kde sa chodilo paguľať. Park bol osvetlený a uprataný a bolo to jediné miesto v meste, na ktoré boli obyvatelia hrdí, tam vodili cudzincov, tam sa chodilo snívať. Okolo parku tma, prázdno.
Aj centrá slovenských miest sa vyprázdňujú. Hlavné ulice a námestia, zvyšky najkrajších ulíc, kde ešte stoja historické domy, kde sú tiché zákutia a priestory s jedinečnou atmosférou, sú polomŕtve. Kaviarne menia názvy každý polrok, výklady sú prázdne, na fasádach plachty s ponukou - to let/for sale.
Majitelia dúfajú, že príde rozhľadený zahraničný investor, ktorý ocení špecifiká, že sa ich zbavia a presťahujú sa do nových centier – do nákupných centier, nákupných rajov, multiplexov. Tam to teraz žije.
Tam to pulzuje, tam nájdete kupujúcich aj tých, čo len obzerajú, míňajú čas a snívajú. Odtiaľ sa ťahajú vlásočnice nových komunikácií, tam boli presmerované linky MHD. Majú všetko, čo uľahčí zákazníkovi život, z parkoviska výťahom ku schodom, schody chodia samy.
