Keď som vlani viedol svoju kampaň proti priamej voľbe prezidenta – a za dvadsaťtri rokov v politike som inú s takým nasadením neviedol –, mal som na to tri hlavné dôvody. Apriórna nechuť k priamej demokracii medzi ne nepatrila.
Trikrát proti
Tretím dôvodom bola malichernosť motívov k tejto závažnej zmene. Keby pri poslednej voľbe pred piatimi rokmi nechýbal jeden ústavou predpokladaný zákon (o styku oboch komôr parlamentu), boli by pravidlá voľby jasné a hneď prvý deň by sme zvolili Klausa alebo Švejnara (myslím, že Švejnara) a večer by sme šli domov.
Zlé svedomie zákonodarcov a rozhorčenie verejnosti viedlo tých prvých k sľubom, že už nikdy..., a po rokoch, voľky-nevoľky, sľuby splnili. Nemuselo to tak byť, keby sme ctili ústavu a nedovolili, aby nebola (a nie je dodnes) kompletná.
