Keď som mal desať rokov, ach, to bol krásny čas! Krásny preto, že sa práve skončila horúca vojna a studená sa ešte nezačala – no aj preto, že som bol malý chlapec, čo sa usiloval zmúdrieť čítaním časopisov pre malých chlapcov.
Z časopisu, ktorý sa volal Vpřed, si odvtedy pamätám takýto vtip:
Hurvínkov otec Spejbl poťahuje nosom a sťažuje sa: „Proč, proboha, mi tak smrdí nohy? Vždyť jsem si je ráno myl!“
Hurvínek na to: „Nohy ti smrdí, taťuldo, proto, že ti trčí ze zad.“
„Ale, no tak, Hurvajs!“ preruší ho Spejbl. „Mluv slušně!“
„Nech mě domluvit, taťuldo!“ nedá sa prerušiť Hurvínek. „Nohy ti smrdí proto, že ti trčí ze zadní kapsy tvarůžky.“
Dnes,takmer po sedemdesiatich rokoch, sa mi ten vtip vynoril z pamäti. Čo tak použiť ho ako inšpiráciu na satirickú poviedku?
Začiatok by bol rovnaký – aj v mojej poviedke by si Spejbl kládol otázku: „Ako to, že mi smrdia nohy, keď som si ich ráno umýval?“
No ďalej by už moja poviedka pokračovala inak. Spejbl by v nej nediskutoval o svojich nohách s Hurvínkom – analýzu svojho problému by urobil sám: „Nohy mi smrdia preto, lebo mi trčia zo zadku.“
Chybná analýza by môjmu Spejblovi vnukla chybné riešenie: „Aby mi nohy nesmrdeli, musím si upchať zadok. Čím? Peniazmi z Hurvínkovho prasiatka!“
