Občas chodím nakupovať do nového bratislavského obchodného centra pri Dunaji. Keď odtiaľ vychádzam autom z podzemnej garáže smerom na Ružinov, vidím po pravej strane stojacu opustenú budovu. Je to starý dom s grafitmi na fasáde oproti novému Slovenskému národnému divadlu. Vraj ten dom patrí štátu, chcel ho predať, ale nikto oň nemal záujem. Prenajať dom občianskemu združeniu, ktoré by v ňom chcelo zriadiť kultúrne centrum, to zákon neumožňuje. Dom je teda stále prázdny a chátra.
Som presvedčený, že keby takáto ruina stála v Tokiu, už by ju mal dávno kúpenú niekto, kto by v nej urobil trendový nočný tanečný klub alebo niečo podobné. Japonci žijú obklopení modernými budovami a v každodennom živote vtesnaní do spoločenských noriem. Preto ich veľmi priťahuje dekadentný nočný život a s tým súvisí aj fakt, že pochybné miesta sa stávajú mimoriadne obľúbenými. Faktom je, že v slovenských mestách vidno veľa opustených domov, obyčajne hneď v bočnej uličke za chrbtom zrekonštruovaného hlavného námestia.
"Majitelia zrejme nemajú na opravu domov," hovorí moja žena. Ale ja si myslím, že ak na niekoho z okoloidúcich spadne kus omietky, aj to bude stáť majiteľa rozpadávajúceho sa domu veľa peňazí.
Podobný problém sa vyskytuje aj v Japonsku, najmä v posledných rokoch. Nejde však o celé budovy, ale o samostatne stojace rodinné domy. Pred päťdesiatimi rokmi ste sotva videli nejaký opustený dom. Zato teraz - vraj každý desiaty. Sú prázdne a nikto v nich nebýva. A predpokladá sa, že počet neobývaných domov bude v budúcnosti ešte stúpať v dôsledku poklesu pôrodnosti.
Typickým príkladom je situácia, keď deti zdedia rodinný dom po rodičoch, ktorý bol postavený pred štyridsiatimi - päťdesiatimi rokmi. V tých časoch zaznamenalo Japonsko obrovský stavebný boom, ale domy z toho obdobia sú nekvalitné, nespĺňajú súčasné normy na ochranu proti zemetraseniu. Japonské domy majú veľmi krátky život, pretože konštrukcia je drevená, steny nie sú z tehál, ale z preglejky, na nej je plastový obklad - imitácia dreva, tehál, zrnitej omietky.
