Na gymnáziu mi vtĺkali do hlavy, že Proustova kniha je extrémne ťažká, nezrozumiteľná, nevhodná. Jediné, čo jej teraz, keď som ju konečne prečítal, môžem vyčítať, je hádam len prílišný rozsah.
Dňa 26. septembra 1905 pani Jeanne-Clemence Proustovej v hoteli s kruto ironickým názvom Splendide zlyhali obličky.
So svojím synom Marcelom, neúspešným francúzskym spisovateľom, bola na krátkom pobyte v Eviane.
Syn, gej, chorobne fixovaný na mamu, jej v kritickom okamihu nevedel pomôcť a nedokázal sa na utrpenie ani pozerať, za čo sa až do konca života obviňoval.
Mama sa nechala na smrteľnej posteli naposledy odfotiť a po desivej agónii zomrela. Syn neskôr nechal zábery kolovať po svojom obľúbenom bordeli.
Po smrti matky sa Marcel Proust (1871 – 1922) ocitol na psychiatrii. Vyhľadal síce špecialistu na nervové choroby, ale neveril, že mu medicína ešte pomôže. Po necelých dvoch mesiacoch nemocnicu na vlastnú žiadosť opustil.
Zamieril do svojho bytu na parížskom bulvári Haussmann 102, kde strávil väčšinu času zo zvyšných sedemnástich rokov života.
Vytvoril tam opulentné literárne dielo, ktoré navždy zmenilo ľudskú predstavu o tom, čo dokáže románová forma.
Impresia a experiment
Hoci sa Hľadanie strateného času skladá zo siedmich dielov a dokopy je to vyše tritisícsto strán prózy, zdá sa, že Proust je späť.
