Nenávisť, pomstychtivosť, inflácia a chaos. V uliciach ozbrojené bandy a šesť miliónov nezamestnaných. Parížska mierová zmluva vzala Nemcom obrovské územia a nariadila im platiť odškodné.
Teda takéto bolo Nemecko po prvej svetovej vojne, kde bol po roku 1919 vybudovaný už dobre fungujúci demokratický systém. Lenže ľudia túžili skôr po silnom vodcovi, ktorý odzbrojí čvargu, vytvorí pracovné miesta a vráti národu česť.
Extrémistické bandy útočili na demokratické inštitúcie. Parlament a vláda už ledva mali nejakú vážnosť. Súdy skoro vždy oslobodili ultrapravicových delikventov, takže ľudia neverili už ani v nezávislé súdy. Väčšina apaticky pozerala na to, čo sa deje.
A vtedy sa objavil istý exaltovaný chlapík, ktorý sľúbil, že ak sa dostane k moci, urobí poriadok. Nebudú viac voľby ani parlament a skončí sa aj „panstvo Židov“. Volal sa Adolf Hitler. Časť ľudí sa tomu smiala. Boli takí, ktorí ho považovali za blázna. Iní upadli do hriechu nečinnosti. Pravda, niektorým jeho „pekným“ myšlienkam zato uverili. Napríklad tomu, že Nemecku prinavráti veľkosť a uverili aj tomu, že po vyhnaní Židov (od januára 1942 už likvidácii) začne fungovať aj hospodárstvo.
