Zašiel som si vypočuť symfonickú báseň Má vlast od Bedřicha Smetanu. Bratislavská Reduta praskala vo švíkoch, dokonca sa pridávali stoličky a to ma potešilo, pretože v uplynulých týždňoch a mesiacoch to už v poloprázdnej sále veľakrát vyzeralo smutne. Nájsť dostatok poslucháčov je čoraz ťažšie.
Slovenská filharmónia sa snaží, pomerne masívne komunikuje, lenže vychovala si publikum, ktoré sa bojí hudby mladšej ako sto rokov a zlíže práve len tú Smetanu.
Začalo sa to ako typický večer v Redute. Najnepríjemnejšia predavačka lístkov v Európe ma ako vždy okríkla už z diaľky, potom láskavé uvádzačky, ktoré študentov vpustia na zvyšné voľné miesta, a nemožný bar, kde osemsto ľudí obsluhujú tri čašníčky. Ale hudba prevážila všetko. Napriek (neplánovane) dokonalému načasovaniu pred druhým kolom českých prezidentských volieb to nebol koncert za Karla ani za Miloša. Znelo sedemdesiatpäť minút hudby, ktorú zložil skladateľ po tom, ako ho postihla „nemoc pro hudebníka nejstrašnější“ – ohluchol. Muzika, ktorá prežila režimy aj reklamy, v ktorých sa vyskytla, televízne znelky aj lacné cédečká na benzínových čerpacích staniciach s riečnymi zátišiami na obaloch.
