Oplatí sa prepínať stanice – na Moskve som natrafil na program venovaný nedožitým 75. narodeninám Vladimira Vysockého (25. januára 1938 – 25. júla 1980). Spomínali naňho herci, syn aj hrdinovia jeho piesní – šachista Boris Spasskij, skalolezkyňa, letuška... Tie dámy sú dnes starenky – no videli sme aj ich dávne fotografie: bývali to krásne ženy.
A Vysockij zase – ako povedala jedna z nich – bol „vľubčivyj“.
Uviedla aj presnú cifru – bol vraj za svojho krátkeho života zaľúbený do stotrinástich žien.
Krásne ruské ženy mu „vľubčivosť“ nezazlievali – patrilo to podľa nich k ruskej básnickej tradícii, o nič menej „vľubčivyj“ neboli Puškin či Jesenin. A veď napokon, aj taký krátky ľúbostný zážitok je ako lano nad priepasťou a – ako spieval Vysockij v piesni Skalolezkyňa – „Nič viac – ako toto lano – ľudí nespája, / obaja sme na ňom, ty a ja.“
Prirodzene, nemohol som si nezaspomínať, čím bol Vysockij pre nás. Jeho texty som poznal už zo samizdatových vydaní – dva na stroji naklepané zväzočky mi priviezla zo zájazdu z Ruska speváčka Marcela Laiferová. Viedol som vtedy vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ redakciu poézie – objednal som preklad od Lidky Vydkertiovej. Aj ona prekladala z tých samizdatov. Výber vyšiel pod názvom Môj Hamlet v roku 1985.
