Občas si povinnosť odflinknú aj múzy. Keby bola Vladimíra Mečiara v mladosti pobozkala tá pravá, dnes mohol mať ako slávny herec vilu dláždenú Doskami, Igricmi či cenami Alfreda Radoka a pevnou rukou by siahal po Oscarovi. Žiaľ, ktorási iná ho zviedla na právo. Zlomyseľne akurát v čase, keď bolo asi v takom vzťahu k spravodlivosti ako admirál Horthy k moru. V takej konštelácii sa nevyhnutne musel dostať do zlej spoločnosti politikov. Nie, že by svoj talent nerozvinul aj tu. Získal dokonca viac nadšených ctiteľov, než by mal v Hollywoode. No možno je to takto aj lepšie – podobný jedinečný fenomén sa v šoubiznise vynorí sotva raz za generáciu.
Nazývať ho demagógom je hlboké nedorozumenie. V čase vrcholiacej slávy bol skôr géniom improvizácie. Stačilo, aby zavetril tému, začul lákavé kľúčové slovo a rodili sa strhujúce monológy na úrovni Keana či Oliviera. V tej chvíli mu ľudia verili všetko, čo povedal. Svet pred ním nemal tajomstvá, či to už bola ekonómia, alebo konšpiračné teórie. Tie predovšetkým. Podľa okamžitej potreby vymýšľal nové vedecké teórie, žongloval s faktami a keby to situácia vyžadovala, nepochybne by rovno na tribúne kreslil podrobné grafy a tabuľky. Možno by dokonca z vrecka vytiahol úlomok tunguzského meteoritu či neznámeho austrálskeho živočícha. No nebolo treba, všetko majstrovsky obsiahol len hlasom.
