Oslavy sedemdesiateho výročia ukončenia stalingradskej bitky majú potenciál zapísať sa do ruských dejín.
Fakt, že volgogradskí zástupcovia odsúhlasili, aby mesto na šesť dní v roku zmenilo svoj názov na Stalingrad, nie je povzbudením len pre rednúce rady vojnových veteránov, ale aj pre omnoho mladšie ročníky, aby požadovali trvalú – už tretiu – zmenu. Kým prvá (z Caricynu na Stalingrad) symbolizovala nástup Stalina a druhá (na Volgograd) destalinizáciu, tretia by bola znakom jeho rehabilitácie.
Argumentom nostalgikov sa nemožno až tak čudovať. Bitka, ktorá znamenala veľkú ranu Hitlerovi na východnom fronte a v ktorej padlo alebo bolo zranených viac ako milión sovietskych vojakov a civilistov, je spojená nielen so starým názvom mesta.
Či už ju historici považujú za obrat vo vojne, alebo tento titul prisudzujú až tankovej bitke pri Kursku, isté je jedno: šlo a dodnes ide aj o symbol. Hoci Hitlerovi šlo o prístup k rope a zničenie zbrojárskych fabrík, mesto bolo stelesnením Stalina, ktorý to chápal rovnako.
Práve tu sa však začínajú protiargumenty. Vrchný veliteľ sovietskych vojsk, ktoré na začiatku bitky aj kvôli nemu už viac ako rok ustupovali na východ, napríklad zakázal evakuáciu mesta a dezerciu trestali jednotky NKVD smrťou. To bola však len špička Stalinovej hrôzovlády. Veľká čistka či ukrajinský hladomor strašia dodnes.
Masový vrah pokračoval v budovaní paranoidného štátu, kde prišiel o hlavu človek len na základe svojho triedneho a národnostného pôvodu či dokonca plánu, ktorý určoval, koľko popravených má byť v tejktorej zväzovej republike či oblasti.
Hoci aj naše územie oslobodili Stalinove vojská, boli to práve ony, ktoré k nám priniesli jeho vplyv a móresy a mnohých odviedli do sibírskych táborov. Debata, či premenovať mesto na Stalingrad, sa môže zdať vo svetle zločinov komunizmu úplne zbytočná, ale mohla by nostalgikom pomôcť. Určite pomôže prezidentovi Vladimirovi Putinovi, ktorý ňou môže prekryť správu o najhorších politických represiách od rozpadu Sovietskeho zväzu.
