Súčasné problémy nášho politického, ale aj ekonomického a spoločenského života majú mnoho príčin. Jednou zo zásadných je však to, že pre slovenské politické, ale aj s politikou prepojené ekonomické elity často nefungujú jasné hranice toho, čo si ešte môžu dovoliť. Obohacovanie na úkor verejného záujmu, porušenia zákonov, ale aj etických noriem sú príliš časté na to, aby sme ich mohli brať len ako výnimku potvrdzujúcu pravidlo inak dobre spravovanej krajiny.
História nás učí, že pokora a rešpektovanie týchto hraníc málokedy prichádza zvnútra takejto osobnosti. Jednak preto, že pokorní ľudia sa málokedy dostanú veľmi vysoko v politickej alebo biznisovej hierarchii. A dlhodobá prítomnosť na vrchole posilňuje v alfasamcoch práve to alfa.
Na tomto sa všetci zhodnú. V rámci bývalého Československa však prebieha napoly skrytá, napoly verejná diskusia o tom, kto má tieto hranice pre politické a ekonomické špičky vynucovať.
Klin klinom?
Na jednej strane sporu stoja tí, ktorých v Česku hanlivo nazývajú „právdoláskaři“. Podľa nich zrkadlo a hranice mocným majú určovať najmä občianska spoločnosť a nezávislé štátne inštitúcie. Teda v praxi novinári, mimovládne organizácie, sudcovia, regulátori a vyšetrovatelia.
Znie to tak samozrejme, že na to hádam ani nemôže byť protinázor. Existuje však a jeho zástancami sú osobnosti s veľkou autoritou alebo mocou – od Václava Klausa, cez vplyvných a často obdivovaných biznismenov až po niektorých komentátorov. Počúvam ho dnes takmer všade a to ma znepokojuje.
Ich škola hovorí, že klin sa dá vybiť len klinom. Len rovnako tvrdá a bezohľadná konkurencia má šancu „prefackať“ nespratné elity. Túto filozofiu môžeme nazvať „divoký kapitalizmus a divoká demokracia pre krajinu divokého západu“. Ako zdôvodnenie používajú najčastejšie tri tvrdenia.
Po prvé, v našich zemepisných šírkach sú vyšetrovatelia či novinári, skrátka všetci títo „nikým nevolení chudáci“ (ako ich s obľubou nazývajú), aj tak kúpiteľní alebo aspoň manipulovateľní. Slúžia ako nástroj zakrývajúci skutočné záujmy v pozadí, čím viac škodia, než pomáhajú. Je lepšie, nech sa súboj oligarchov a klanov (lebo však o čom inom je politika, že?) deje otvorene a transparentne pred zrakom verejnosti.
Po druhé, chorá demokracia a chorý biznis sa dajú liečiť len pri koreni veci – voľbami či trhom. Skorumpovaných politikov môže podľa nich odplaviť len (menej) skorumpovaný konkurent. Pentu v zdravotníctve nedá do laty žiadny „orgán“, keby však nastúpila konkurenčná finančná skupina, ktorá dá dokopy finančné zdroje, knowhow a politické konexie, potom by sme sa dočkali lepšej budúcnosti.
Po tretie (ale toto hovoria pomerne potichu), Česko / Slovensko jednoducho je, aké je. Nerobme si ilúzie. Kradlo sa a kradnúť bude. Obstarávania, dotácie, tituly a pracovné miesta sa vždy vybavovali a vybavovať budú.
Posadnutosť týmito neblahými, no večnými javmi odvádza pozornosť od „podstatných“ vecí. Je to také samobičovanie bez výsledku, na ktorom sa radi priživujú „neschopní a neúspešní politici“ (t. j. novinári a aktivisti), ktorí sa inak nevedia presadiť či vyhrať voľby.
Tieto tri argumenty znejú presvedčivo, neprežijú však zrážku s faktmi.
Neexistujú príklady
Áno, mediálna kampaň či začatie vyšetrovania proti „nepohodlným“ sa dajú na Slovensku kúpiť a pre ich obete je to veľmi, veľmi nepríjemné (zažil som, plne rozumiem). Zatiaľ však nepoznám príklad, keď nevinných zavreli. Naopak, vidíme aj na Slovensku, že aktívni novinári či mimovládkari dokázali zabrániť mnohému zlému.
Do silových zložiek ťažšie vidieť, ale existuje viacero skúseností s charakternými policajtmi a prokurátormi, ktorí nie sú niečou bábkou. Aj keď zarábajú 0,0001 percenta toho, čo „tí hore“, mnohí sa ani nedajú kúpiť. Chýbajú im len „rozviazané“ ruky a podpora.
K vybíjaniu klina klinom - ako ekonómovi je mi veľmi blízka myšlienka, že len konkurencia môže byť skutočným liekom na nespratnosť elity. Neexistujú však takmer žiadne príklady, že by to samo osebe stačilo (pozri nielen Berlusconiho dlhé pôsobenie, ale aj výsledky volieb v našich zemepisných šírkach).
Naopak, ak pozorujeme v niektorých krajinách západnej či východnej Európy postupné čistenie politiky a biznisu a nastavovanie hraníc pre alfasamcov, tak vždy súvisí so širšou spoločenskou mobilizáciou, aktivitou občianskej spoločnosti či rastúcou autonómiou polície a justície.
Aj v Česko / Slovensku vidíme, že oligarchovia a politickí feudáli sa viac než Vecí verejných či SaS zľakli Bradáčovej a Čentéša. Tým nezhadzujem politiku – bez lepších politikov sa ďaleko nedostaneme. Pochopil som však, že lepší politici buď nevstúpia do politiky divokého západu, alebo sa v nej dlhodobo nepresadia.
Netreba študovať Hongkong
A do tretice - nie sme odsúdení na „dedičný hriech“ nemenného marazmu. Netreba organizovať študijnú cestu do Hongkongu, Francúzska a ďalších krajín, kde sa tieto veci v priebehu generácie zásadne zmenili k lepšiemu. Aj Slovensko sa od roku 1989 pohlo vpred a existujú celé oblasti ekonomiky a spoločnosti, kde veci fungujú úplne inak. Z tohto pohľadu sú naopak divoká politika, justícia či oligarchovia zastaraným reliktom.
Advokátom alfasamcov netreba veriť. V skutočnosti totiž ich vnútorné presvedčenie najlepšie vystihuje citát z knihy Jamesa Clavella Noble House: „Je hlúpe mať jeden zákon pre všetkých, je hlúpe nemať jeden zákon pre bohatých a iný pre chudobných, prečo sa potom inak snažiť a otročiť a riskovať a intrigovať.“
Keďže toto sa však nahlas povedať nepatrí, skúšajú už spomínané argumenty – ich cieľom je, aby zo slovenskej politiky a časti biznisu zostal divoký západ.
(Autor je poslanec NR SR za SDKÚ-DS)
