V stredu pred dvoma týždňami premiér Robert Fico rečnil na odovzdávaní ceny Spravodliví medzi národmi.
Fakt, že príde a ocení statočnosť záchrancov prenasledovaných Židov, si zaslúži pochvalu za každých okolností.
Škoda, že tie spred dvoch týždňov boli viac ako zvláštne.
Deň predtým totiž poslanci jeho strany, ktorú má na povel, odmietli svojho kandidáta na šéfa Ústavu pamäti národa aj s tým, že sa im nepáči jeho negatívny postoj k vojnovej Slovenskej republike.
Treba dúfať, že to nie je postoj väčšiny poslaneckého klubu či samotného premiéra.
Pravda v kameni
Keď politici zavítajú do histórie — Trianonom a Benešovými dekrétmi počnúc a Hitlerovou sociálnou politikou končiac —, často sa to končí nešťastím.
Z histórie si vyberajú len témy a postavy, ktoré sú im blízke a ktoré podľa ich názoru podporia ich samých.
Svoje vlastné predsudky, ktoré im občas potvrdí aj zopár historikov z povolania, začnú podsúvať verejnosti ako historické pravdy.
Dostávajú sa s nimi do médií, a čo je horšie, priamo do kameňa a zákonov. A, ako vidno, vytesanú a odhlasovanú „pravdu“ už len ťažko zrušiť, či vôbec – ako sa to ukázalo pri voľbe šéfa ÚPN – spochybniť.
Iný problém nastáva, keď jedna a tá istá strana, či dokonca jeden a ten istý politik oceňuje či obdivuje historické udalosti či postavy, ktorých činy a motivácie sa rozchádzali či dokonca boli v priamom rozpore.
Príkladov sa dá nájsť dosť. Cyrilometodská tradícia verzus Svätopluk, husákovská normalizácia verzus Alexander Dubček, Slovenské národné povstanie verzus Jozef Tiso.
Nejde o to, že by si mali politik či strana v dejinách nájsť líniu, v ktorej niet rozporu a tú už nikdy neopustiť. Akýsi spoločný menovateľ by však zostať mohol.
KARIKATÚRA: SHOOTY
Vzrušovanie mládeže
Boom politického záujmu o dejiny spustil nedlho po svojom nástupe do premiérskeho kresla Robert Fico.
Neskôr, na oslavách 15. výročia osamostatnenia Slovenskej republiky v Martine, si dal dokonca za cieľ vzrušiť mládež pre slovenské dejiny a podporovať „rozumný štátny historizmus“.
Jedna jeho téza nebola zlá: „Stále sme dlžníkmi voči sebe samým. Musíme sa vážne zamyslieť, ako vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie, lebo najťažšou chorobou súčasnosti je ľahostajnosť, na ktorú sa zomiera už počas života. Vidíme, že nedostatok úcty k slovenským osobnostiam, nedostatok vlastenectva vedie súčasných mladých ľudí často k extrémizmu, ktorý sa akosi dostáva k móde...“
Nie je celkom jasné, ako dopadlo vzrušovanie mládeže, ale to premiérovo je celkom dobre zadokumentované v jeho prejavoch a vyhláseniach.
Štyri roky prvého volebného obdobia totiž boli nabité odkazmi na modernú i dávnejšiu slovenskú históriu.
Len nie hanbu
Svojský vzťah má napríklad k 21. augustu. Výročie okupácie mu veľmi dobre poslúžilo, aby v roku 2009 slovami „toto je provokácia najhrubšieho zrna“ ostro skritizoval neželanú návštevu maďarského prezidenta Lászlóa Solyóma v Komárne.
Pri stretnutiach s ruskými predstaviteľmi ho však, súdiac podľa dostupných informácií, citlivosť na okupáciu opustila. Alebo ju aspoň verejne nedal najavo.
Ficov súvislejší názor na obdobie, ktoré nasledovalo po vpáde vojsk, si môžeme domýšľať. Isté je, že v ňom často hľadá pozitíva.
V apríli 2010 napríklad vyhlásil: „Musíme principiálne odmietať nihilistické postoje, ktoré tvrdia, že na Slovensku bola do roku 1989 nejaká čierna diera... Ľudia do roku 1989 tvrdo pracovali, žili a tvorili hodnoty, na ktorých je postavená Slovenská republika, hodnoty, ktoré potom niekto možno sprivatizoval a dal do rúk zahraničiu.“
Odmietol tiež, „aby sa ktokoľvek hanbil za to, ako žil do roku 1989“.
V súvislosti s tým však nie je celkom jasné, ako k tomu pasuje premiérov obľúbenec Alexander Dubček, odstavený z vedúcich pozícií v strane a vláde a sledovaný Štátnou bezpečnosťou. Ani len za toto by sa nemal nikto hanbiť?
KARIKATÚRA: SHOOTY
Na pleciach titanov
Iný rozpor nastáva, keď Fico myšlienkami zablúdi k Vladimírovi Clementisovi a má „úžasný pocit istoty stáť na pleciach takého slovenského vlastenca a európskeho humanistu“.
Vtedy oceňuje aj to, že sa komunista Clementis pred vojnou bleskovo zorientoval a postavil proti sovietsko-nemeckému paktu, za čo ho vylúčili zo strany.
Už trochu menej do schémy zapadá fakt, že v tom istom čase, keď Clementisa, ktorý nebol úplné neviniatko, jeho súdruhovia nielen vylúčili druhýkrát, ale rovno popravili, bol obľúbenec Dubček na ceste k prvej významnej funkcii.
A keď už prvým tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici bol, vo väzení hnili nielen tisíce nevinných, ale aj iný Ficov obľúbenec – „špičkový vodca Povstania“ Gustáv Husák.
Aj keby sme hodnotenie historických osobností mali brať len ako vec osobného vkusu, je vždy lepšie, keď nie sú vo vzájomnom viacnásobnom rozpore.
Len keď neškodí
Jednou z udalostí, kde si premiér neprotirečí, je Slovenské národné povstanie. Jeho význam vždy vyzdvihoval a nikdy nenaznačil, že by relatívny blahobyt tých, čo prežili vojnový štát, mohol čo i len trochu ospravedlniť deportácie tých, čo nemali správny pôvod.
O to viac mohlo pozorovateľov zaraziť, že v Smere je poslancov, ktorí si myslia niečo iné, viac.
Zarážajúcejšie je však v skutočnosti to, že Fico sa k ich názorom vôbec nevyjadril.
Iste, kým v minulom volebnom období zostávalo dosť peňazí a času na výlety do histórie, dnes treba konsolidovať. To však môže byť len časť vysvetlenia.
Druhá hovorí, že Fico odkazy na minulosť využíva len vtedy, keď mu to neuškodí a nejaký „rozumný historizmus“ ho vlastne vôbec nezaujíma.
